Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 5. 2018


.... ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny .....

Matthias Gaudron


            V treťom článku Vyznania viery (Kréda) vyznávame Vtelenie Boha. Večný Syn Boží sa stal v Bohom predurčenom čase človekom počatím a narodením sa Panne Márii. Ježiš Kristus je teda opravdivý Boh a zároveň skutočný človek.

Ježiš ako skutočný človek
 
             To, že Ježiš je skutočným človekom, dnes prakticky nie je nikým popierané, práveže je skôr všadeprítomný diktus vidieť v ňom iba „normálneho človeka“. V dejinách Cirkvi boli ale časy, v ktorých to bolo inak. Takzvané gnostické systémy a filozofické školy hľadeli na matériu často ako na dielo „boha zla“. Minimálne sa materiálny svet bral ako niečo menejcenné a Boha nehodné. Najmä v prvých časoch Kresťanstva žili bludári, tzv. „dokéti“ (z gréckeho slova „dokein“ – veriť, mieniť, zdať sa), ktorí tvrdili, že Ježiš mal vraj iba zdanlivé telo. Proti týmto názorom sa ozval už apoštol Ján, keď vo svojom Prvom liste píše: „Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. (1Jn 4; 2)
              Ján to zdôrazňuje aj v prológu svojho Evanjelia: „A Slovo sa telom stalo...“ (Jn 1; 14), čím je podčiarknutá práve tá materiálna stránka Božieho Vtelenia. Cirkevní Otcovia oponovali dokétom tým, že celé dielo Spásy by v tomto prípade bolo iba púhym zdaním, preludom. Boh by sa nebol stal človekom skutočne, ale iba zdanlivo, metaforicky. Kristus by iba zdanlivo jedával a pil s apoštolmi a pri postení sa na púšti by ho bol iba zdanlivo trápil hlad. Predovšetkým by ale aj na kríži trpel iba „akože“ a obraznou by bola aj jeho smrť za nás. To veľkolepé, šokujúce a nepochopiteľné na celom Vtelení – pred čím aj svätci všetkých čias a epoch iba dokážu stáť v nemom úžase – že Všemohúci Boh sa stane slabým človekom a že sa ešte k tomu všetkému nechá vlastnými stvoreniami trýzniť a zabiť, by bolo len bláhovým preludom, vôbec by sa nebolo bývalo udialo. „...ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“, píše však apoštol Pavol v Liste Filipanom (2,7).
            K pravému Vteleniu ale nepatrí len prijatie ľudského tela, ale aj ľudskej duše. V štvrtom storočí prišiel biskup Apollinaris z Laodicei s tvrdením, že Kristus nemal ľudskú dušu, ale namiesto nej sídlil v jeho tele Božský Logos. To by sa ale potom  Boh stal skôr „zvieraťom v ľudskej podobe“, ako poznamenal Sv. Augustín, pretože k ľudskej prirodzenosti náležia oboje – telo i duša. Kristus by totiž v takom prípade nebol schopný vlastných rýdzo ľudských prejavov. Sväté Písmo nám ale hovorí, že Ježiš napr. žasol nad vierou stotníka z Kafarnaumu, dokázali ho nahnevať peňazomenci a trhovníci v jeruzalemskom chráme, tiež zarytí farizeji a zákonníci svojou zablokovanosťou mysle, smútil a plakal nad stratou svojho priateľa Lazára, keď ten (na pár dní) umrel... Emócie, akými sú úžas, hnev a smútok predpokladajú ale prítomnosť duše. Ježiš by sa ani nebol býval vedel modliť, to dokáže len duchovne založený človek, Boh sa nemá dôvod modliť, ku komu by sa aj?
         Navyše Kristus vyslovene spomína svoju dušu, keď v Getsemanskej záhrade povie: „Moja duša je smutná až na smrť.“ Pri svojej smrti sa modlí: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“. Pri Kristovej smrti sa jeho duša oddelila od tela a zostúpila do Predpeklia, ako to vyznávame v Kréde „...zostúpil k zosnulým...“.
                  Kristus má teda úplnú ľudskú prirodzenosť, pozostávajúcu z tela aj duše. Nieto v ňom ale žiadnej ľudskej osoby, pretože Ježiš je výlučne božskou osobou. Ježiš je jedna osoba, ktorá má ale dve prirodzenosti – božskú (tú má spoločnú s Otcom a Duchom Svätým) a ľudskú (tú má v rámci Najsvätejšej Trojice iba on). Môžeme tiež povedať, že Kristus nemá „ľudské ja“. Kristovo „ja“ je „Ja“ Božskej osoby. Je to teda druhá Božská osoba, ktorá svojou ľudskou dušou poznáva, žasne, hnevá sa, smúti, modlí sa a trpí. Preto sa k nám v Kristovi prihovára opravdivý Boh a naozaj Boh je tým, kto za nás podstúpil potupnú a bolestnú smrť na kríži. On, ktorý vo svojej božskej prirodzenosti nemohol zažiť utrpenie, sa stal človekom, ktorý bolesť vníma. Prišiel na svet, aby nás učil, dal nám príklad správnych zásad do života a aby sa za nás obetoval. 
 Panna Mária
 
            Boh mohol utvoriť ľudskú prirodzenosť Krista rovnakým spôsobom, ako utvoril Adama. Potom by však Ježiš nebol skutočným potomkom Adama, Abraháma a Dávida. Nebol by „údom“ nášho ľudského pokolenia, ktoré mal vykúpiť. Práve ním sa ale stal skrze narodenie z Márie. Mária počala svojho syna z Ducha Svätého bez pričinenia muža, teda v neporušenej panenskosti. Tak jej to oznámil archanjel Gabriel: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn (Lk 1, 35).“ Tak to predpovedal už starozákonný prorok Izaiáš: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel! [Boh s nami] (Iz 7, 14)“.  Bohočlovek, ktorý v nebi nemá matku, nemal mať na Zemi žiadneho ľudského otca! Boh s ohľadom na Kristove zásluhy uchránil Pannu Máriu už v okamihu jej počatia od dedičného hriechu, aby sa tak mohla stať dôstojnou matkou Jeho Syna. Tým je práve ona tou Bohom v rajskej záhrade prisľúbenou ženou, ktorá stojí spolu so svojim synom v trvalom nepriateľstve voči Satanovi (porovnaj Gen 3,15). Keďže Mária nebola poškvrnená ani dedičným hriechom, ani najmenším osobným previnením, diabol ju nemohol a nemôže žiadnym spôsobom  ohroziť. Katolícka Cirkev hlása, že Božia Matka bola nielenže bez poškvrny počatá a žila život bez spáchania akéhokoľvek hriechu, ale bola tiež od svojho narodenia obdarená jedinečnou plnosťou milostí, ktoré ju vyzdvihujú nad všetkých ľudí, ba dokonca aj nad všetkých anjelov v nebi. Preto ju archanjel Gabriel pokorne zdraví slovami: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou (Lk 1, 28)“.
                 Na rozdiel od zaužívanej mienky mnohých protestantov a modernistov katolíci veria, že Mária zostala aj po Ježišovom narodení pannou a iné deti už nemala. V Evanjeliách sa na viacerých miestach spomínajú „Ježišovi bratia“, v semitských jazykoch, kde konkrétne slovo nadobúda viacero významov v závislosti od kontextu znamenajú títo „bratia“ bližších príbuzných, najpravdepodobnejšie bratrancov. Podobne nazýva napríklad v knihe Genezis (13, 8) Abrahám Lota svojim bratom, hoci ide o jeho synovca (porovnaj Gen 12, 5). Aj gréčtina, v ktorej je napísaný Nový zákon, pozná termín „adelfos“ vo význame „bratranec“ alebo „blízky príbuzný“. Z konkrétne menovaných mužov  - Jakuba, Jozefa, Šimona a Júdu, uvádzaných v Matúšovom evanjeliu (13, 55) ako „bratia Ježiša“ sú navyše dvaja – Jakub a Jozef podľa toho istého evanjelia (Mt 27, 56) synmi inej Márie, ktorá bola podľa Jánovho evanjelia (19, 25) manželkou Kleopasa. Pravdepodobne ide o príbuznú Márie, Ježišovej matky, nie však priamo o matku Ježiša. Mária je svojou čistotou, resp. bezhriešnosťou, panenstvom a plnosťou milostí pre nás príkladom dokonalej odovzdanosti sa Bohu.

18. 5. 2018

Hriech a Kristus

Ak je v pohári vody kvapka jedu, nikto nebude tvrdiť, že je to pitná voda. To platí aj o duchovnom živote, pretože tu nejestvuje stredná cesta, kompromis medzi vodou cnosti a jedom hriechu. Svätosť je Boží dar a je nemožné ju dosiahnuť bez jeho pomoci, ale k jej dosiahnutiu je nutná aj spolupráca našej slobodnej vôle, tak ako pádne vysvetľuje sv. Augustín: - Ten čo nás bez nás stvoril, nás bez nás nespasí. Takže nestačí len veriť a uznať vlastnú hriešnosť, treba vyvinúť všetku možnú námahu, aby sme prešli úzkou bránou (Mt 7:13).

František

V stretnutí Krista s mojimi hriechmi je spása. Teda prednostné miesto pre stretnutie s Ježišom Kristom sú naše hriechy. Ak nie je kresťan schopný cítiť sa ako hriešnik a spasený Kristovou krvou, krvou ukrižovaného Krista - je len polovičným kresťanom, vlažným kresťanom


(Homília Domus Sanctae Marthae, September 4, 2014)




I – Hriech a milosť neprebývajú v duši súčasne

Hriech a  milosť neprebývajú nikdy v duši súčasne  (Tridentský katechizmus, no. 2200)

Protiví sa rozumu, aby blud i pravda mali rovnaké práva (Lev XIII. Liberates praestantissimum, no. 34,  1888)

V skutočnosti odpustenie hriechov spočíva vo vliatí posväcujúcej milosti, ktorá bola stratená a milosť je nekompatibilná s každým a všetkými ťažkými hriechmi. (Ján Pavol. Príhovor k  účastníkom kurzu o internom fóre, organizovanom Apoštolskou penitenciáriou, 1998)


Správnou cestou Cirkvi je vernosť Kristovi. Preto musí Cirkev opatrovať "svoju pravdu" a brániť svoj "depozit viery" v duchu lásky a pre lásku, v ktorej sa Boh plne zjavil, lebo "Boh je láska" (Jn 4:8). Nie je možné, aby táto vernosť koexistoval s napredovaním po ceste, ktorá vzďaľuje človeka od Krista a Cirkvi, spochybňuje pevné body doktríny a disciplíny, ktoré boli zverené Cirkvi a jej poslaniu, si zárukou vernosti danou Duchom Svätým. (Ján Pavol II. Príhovor k Rímskej kúrii 28.6.1980)

Ale viera, skrze ktorú sme očistení od hriechu nie je "neživá viera", ktorá by existovala spolu s hriechom, je to "živá viera" skrze lásku.  Tak sa potom Kristovo utrpenie môže na nás prejaviť, nie len na našich mysliach ale aj srdciach. A i takto sú hriechy mocou Kristovho utrpenia odpúšťané. (Sv. Tomáš Akvinský. Summa Theologica, III, q. 49, a. 1, ad 5)

Neresť priamo odporuje cnosti a hriech cnostnému skutku. Neresť vylučuje cnosť a hriech vylučuje spravodlivý skutok. (Sv. Tomáš Akvinský. Summa Theologica I-II, q. 71, a. 4)

Všedný hriech nebráni úplne pôsobeniu milosti, lebo všetky všedné hriechy možno odstrániť. Smrteľný hriech ale vylučuje habitus milosti […]. (Sv. Tomáš Akvinský. III, Summa Theologica, q. 87, a. 4)


Múdrosť, ktorá je darom Sv. Ducha ako bolo povedané predtým (a 1), nám umožňuje správne posúdiť Božie veci, alebo iné veci, podľa Božích zákonov, pre konaturalitu či jednotu s Božími vecami, ktorá je výsledkom lásky, ako bolo povedané vyššie. (a 2; q 23, a 5). Preto múdrosť, o ktorej hovoríme predpokladá lásku. Ale láska je nezlučiteľná so smrteľným hriechom, ako je dokázané vyššie (q 24, a 12). Z toho plynie, že múdrosť, o ktorej hovoríme sa neznáša so smrteľným hriechom. (Sv. Tomáš Akvinský. Summa Theologica, II-II, q. 45, a. 4)


Toto je čas vyznania pre nezasvätených i pre pokrstených; pre jedných, aby svojou kajúcnosťou mohli získať podiel na svätých tajomstvách, pre druhých, ktorí sa obmyli krstom, aby pristúpili ku stolu s čistým svedomím. Zanechajme teda tento zmäkčilý a zženštilý spôsob života, lebo nie je možné naraz konať pokánie i žiť v pohodlí. (Sv. Ján Chryzostom. Kázne k Matúšovmu evanjeliu, 10)

Niekomu sa zdá správne, nechať všetkých, bez rozlišovania, vstúpiť do kúpeľa znovuzrodenia v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, i keď odmietajú zmeniť svoj zlý a hanebný život, sú známi svojou nerestnosťou a otvorene nečestnými skutkami a dokonca otvorene hovoria, že v nich chcú zotrvať. Zdá sa im správne, že ak niekto žije s neviestkou, že mu netreba najskôr nariadiť, aby ju opustil a až potom mu dovoliť pristúpiť ku krstu, ale že ho treba prijať a rovno pokrstiť, i keby verejne hovoril, že s ňou chce zostať a aj to naozaj chcel urobiť. Že sa mu nemá brániť aby sa stal údom Krista, hoci trvá na tom, že zostane údom neviestky (1Kor 6). A až potom sa mu vraj má vysvetliť, aké veľké je to zlo a už pokrstený sa má inštruovať, ako zmeniť svoje správanie k lepšiemu. Myslia si, že je čudné a proti dobrému, aby kresťan musel najskôr žiť  a až potom byť pokrstený. Podľa ich názoru, sviatosť krstu musí predchádzať náuku o tom, ako správne žiť. A ak je pokrstený ochotný to prijať a zachovávať, tak je to pre neho dobré, ale ak nie, pokiaľ si zachová kresťanskú vieru, bez ktorej by bol naveky zatratený, bez ohľadu na hriech a nečistotu, v ktorej pokračuje, bude rovnako spasený, hoci ako cez oheň, rovnako ako ten, ktorý na základe, ktorým je Kristus, nestaval zo zlata a striebra a drahokamov, ale dreva, sena a slamy. Teda nie so spravodlivým a čistým životom, ale nespravodlivým a hanebným. (Sv. Augustín z Hippa. O viere a skutkoch, no. 1)

Nikto nesmie brať tieto texty Písma, akoby naznačovali, dnes alebo v budúcnosti, miešanie dobra a zla v náručí Cirkvi, akoby navrhovali zmierniť, či dokonca potlačiť prísnosť disciplíny a dozoru, pretože ten by bol skôr zvedený vlastnými názormi, a nie poučený textami Písma. (Sv Augustín z Hippa. O viere a skutkoch, no. 2)

II – Pravý kresťan musí prispôsobiť svoj život viere, ktorú vyznáva

Keď teda Apoštol hovorí, že myslí, že človek bude ospravedlnený skrze vieru a nie skrze skutky zákona, tak to nehovorí preto, že by sa spravodlivé skutky po prijatí a vyznaní viery stali bezcennými, ale preto, aby každý vedel, že vierou môže dosiahnuť ospravedlnenie, hoci ešte ešte nenaplnil skutky zákona. […] Neskôr ale sám Pavol hovorí, že spásnou a vskutku evanjeliovou vierou nie je hocijaká viera v Boha, ale taká, ktorú predchádzajú skutky lásky: viera, ktorá účinkuje skrze lásku (Gal 5:6). Z toho dokazuje, že viera, ktorá je pre niekoho dostatočná pre spásu, nemá žiadnu cenu: "Keby som mal vieru, ktorá aj hory prenáša, a nemal lásku, nebol by som nič."(1 Kor 13:2). Tam kde účinkuje láska, tam človek žije správne, pretože naplnením zákona je láska. (Rim 13:10) (Sv. Augustín z Hippa. O viere a skutkoch, no. 21)

Jakub protirečí tým, čo si myslia, že viera bez skutkov stačí ku spáse a  prirovnáva ich k diablom. Hovorí: Veríš že je jeden Boh a robíš dobre. Aj diabli veria a trasú sa (Jak.2:19) Čo pravdivejšie, presnejšie a hlbšie o tom povedať? I v evanjeliu čítame, ako diabol vyznal Krista, keď ho Boží syn vyháňal. (Mk 1:24-25). Čo osoží, pýta sa Jakub, bratia, ak má človek vieru a nemá skutky? Vari ho viera spasí? (Jak 2:14). A tiež hovorí: viera bez skutkov je mŕtva (Jak 2:20). Ako dlho sa ešte budú klamať tí, čo si sľubujú večný život na základe mŕtvej viery ? (Sv. Augustín z Hippa. O viere a skutkoch , no. 23)

Neviem, prečo by Pán povedal: Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania; a pripomenul tie, ktoré patria k dobrým zvykom, (Mt 19:17-19), ak by sa dal získať večný život bez zachovávania prikázaní, len skrze vieru, ktorá je bez skutkov mŕtva. A ako by mohla byť pravda to, čo povie tým po ľavici: Odíďte do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom? Nekarhá ich pre nedostatok viery v neho, ale pretože nekonali dobré skutky. (Sv. Augustín z Hippa. O viere a skutkoch, no. 25)

Nemenej vzdialený pravde je nebezpečný blud tých, ktorí sa odvažujú na základe tajomnej jednoty nás všetkých s Kristom odvodiť istý nezdravý kvietizmus. Celý duchovný život kresťanov a ich napredovanie v cnosti pripisujú výhradne účinkovaniu Božieho ducha a zanedbávajú a odmietajú spoluprácu, ktorou sme povinní. (Denzinger-Hünermann 3817. Pius XII. Mystici Corporis Christi, no. 87, 1943)

Samozrejme, nikto nemôže poprieť, že jedným zdrojom každej nadprirodzenej moci, ktorá vstupuje do Cirkvi a jej členov, je Duch Svätý Ježiša Krista. Lebo "Pán dáva milosť a slávu", ako hovorím žalmista. Ale ľudia musia nepretržite pokračovať v dobrých skutkoch, aby tak napredovali v milosti a cnosti, musia sa úprimne snažiť o dosiahnutie výšin kresťanskej dokonalosti a zároveň zo všetkých svojich síl nabádať iných, aby dosiahli ten istý cieľ - to všetko nebeský Duch nevykoná, pokiaľ k tomu neprispejú každodenne horlivou činnosťou. Božie milosrdenstvo nezostupuje na tých, ktorí spia, ale na tých, ktorí bdejú, hovorí sv. Ambróz. (Denzinger-Hünermann 3817. Pius XII.  Mystici Corporis Christi, no. 87, 1943)

Cirkev v neskorších storočiach vždy kráčala rovnakou cestou a ani dnes to nie je inak. Kto nevie, ako náš predchodca blahej pamäti Pius X naširoko otvoril veriacim a hlavne deťom, dvere k eucharistickému prameňu milosti? Ale bol by smrteľný klam myslieť si, že by účinok svätého prijímania - opus operatum - oslobodilo dušu od potreby spolupráce na vlastnej spáse. Jeden z účinkov sv. eucharistie ‘tamquam antidotum, liberemur quo en culpis quotidianis, et in peccatis mortalibus praeservemur’ (Conc. Trent, sess.13, ch.2), spočíva v tom, že nám dáva silu bojovať proti hriechu. Život kresťana, ktorý nasleduje Krista je boj proti diablovi, svetu a telu. (Pius XII. prejav k  L’inscrutabile consiglio o desiatich prikázaniach, 1944)

Luteránska téza odsúdená Levom X.: Veľký je omyl tých, ktorí pristupujú k sviatosti eucharistie a spoliehajú sa na to, že sa vyspovedali, že si nie sú vedomí žiadneho smrteľného hriechu, že sa vopred pomodlili a pripravili. Jedia a pijú si odsúdenie. Ale ak veria tomu, že milosť obdržia len skrze vieru samotnú, to ich robí čistými a hodnými. (Denzinger-Hünermann 1465. Leo X, Bull Exurge Deus, June 15, 1520)

A nech si nikto nelichotí len skrze vieru samotnú [can. 9, 19, 20], a nemyslí si, že skrze len vieru sa stane dedičom a obdrží dedičstvo, a že keď s Kristom netrpí, bude s Kristom oslávený (Rim 8:17). (Denzinger-Hünermann 1538. Council of Trent, Session VI, 13.Január, 1547)

Tak bež, aby si zvíťazil. Každý, kto sa účastní súťaže sa obmedzuje vo všetkých veciach: títo preto, aby získali porušiteľnú korunu, my preto, aby sme získali neporušiteľnú. Ale ja nebežím naslepo, ani nebojujem do vetra. Ja krotím a podrobujem svoje telo, každým spôsobom, keď kážem iným, až ma považujú za stroskotanca […] A čím viac bojujeme, tým je odmena cennejšia. Ale čím je odmena cennejšia, tým viac si ju musíme vážiť.  A naozaj, veci, ktoré dostávame bez námahy si neceníme tak, ako tie dosiahnuté úzkostlivou usilovnosťou.  A tá moc nám bola zverená, ktorú Pán učil a apoštoli nám odovzdali, zvyk milovať Boha aby sme mohli dosiahnuť odmenu za to, že sme o to usilovali. Lebo inak by bola naša  odmena nerozumná, lebo by nebola výsledkom skúšky. (Sv. Irenaeus. Proti herézam, Bk. 4, ch. 37, 7)

Prorokovať a vyháňať diablov a konať na zemi veľké činy je určite vznešená a obdivuhodná vec. Ale človek nezíska nebeské kráľovstvo, hoci by všetko toto robil, pokiaľ nekráča spravodlivo a správnou cestou. Pán nás napomína a hovorí: Mnohí povedia v ten deň, Pane, Pane, či sme v Tvojom mene neprorokovali a nevyháňali diablov a nekonali zázraky? A ja im vtedy poviem, nepoznám vás. Odstúpte páchatelia neprávostí. Je potrebné byť spravodlivý, aby si človek od Boha Sudcu zaslúžil dobrý rozsudok. Musíme poslúchať Jeho príkazy a výstrahy, aby naše zásluhy mohli priniesť odmenu.(Sv. Cyprian z Kartága. Jednota Cirkvi, 15)

Pavol spája spravodlivosť s vierou a tká ich dokopy, vytvára z nich panciere pre pechotu, vyzbrojuje vojakov riadne a bezpečne na oboch stranách. Vojak nie je bezpečne vystrojený do bitky, keď sa jeden štít nedotýka s druhým. Viera bez skutkov pre spásu nestačí, ale ani spravodlivý život nezaručí spásu, ak je odpojený od viery.. (Sv. Gregor z Nyssy. Homília o knihe Kazateľ, no. 8)


Nemysli si, hovorí  [sv. Pavol], že pretože si uveril, stačí to aby si bol spasený. Lebo pre mňa ani kázanie, ani učenie, ani privedenie nespočetných ľudí k viere nestačí ku spáse, ak len nedokážem, že som žil tiež bezúhonne. (Sv. Ján Chryzostom. Kázanie o prvom liste Korinťanom, 1Kor 9: 24)

Samotné odmietnutie hriechu ku spáse kajúcnika nestačí, ale je treba priniesť ovocie hodné pokánia, ktoré sa tiež od nich vyžaduje.(Sv Basil Veľký. Moralia I, 3)

III – Nikto nesmie pristúpiť k Eucharistii bez náležitej prípravy.

Raz som išla na prijímanie a očami duše, ostrejšie než očami tela, som videla dvoch diablov v tej najodpornejšej podobe, ich rohy zvierali hrdlo úbohého kňaza a videla som Pána, vo veľkej sláve o ktorej som už hovorila, v rukách toho kňaza v hostii, ktorú mi podal.  Bolo zrejmé, že to sú ruky hriešnika a cítila som, že duša toho kňaza je v smrteľnom hriechu.  Pane, čo to musí byť, hľadieť na Tvoju nádheru medzi takými ohavami. Sám Pán mi povedal, aby som sa modlila za toho kňaza, že to dopustil aby som pochopila moc slov premenenia a ako nás Boh neopúšťa, nech už je kňaz, ktorý tieto slová vyriekne akokoľvek hriešny a aby som videla Jeho obrovskú dobrotu, keď nechal seba samého v rukách nepriateľa, pre moje dobro a dobro všetkých. Jasne som pochopila, aká obrovská povinnosť, byť svätejšími ako iní, leží na kňazoch. Aká strašná vec je prijímať najsvätejšiu sviatosť nehodne a aká obrovská je moc diabla nad dušou v smrteľnom hriechu. (Sv. Tereza od Ježiša. Život sv. Terezy od Ježiša, Ch. 38, no. 29-30)

Jeme Kristovo telo, aby sme mali účasť na večnom živote. Ale čo nám sľubuje odmenu a česť nie je jedenie a pitie, ale spoločenstvo v milosti posväcujúcej a nebeskom živote. A nie je to dvanásť trónov, ktoré boli stvorené, aby sme pred ne predstúpili, ale je to Kristus sám, ktorý skrze svoju jednotu s Bohom, považuje za nutné skúmať život každého a pre poznanie duší, ktoré má, odmení cnostných a potrestá bezbožných, a aj apoštoli, ktorí dostali zvláštnu duchovnú formáciu aby  súdili, odmeňujú vieru a trestajú falošné povery, horlivo karhajú bludy a trestajú svätokrádežníkov svätým hnevom. (Sv. Ambróz z Milána. O evanjeliu sv, Lukáša, bk. 10, no. 49: ML 15, 1816)

Svätokrádež je smrteľný hriech, najmä ak je spáchaný proti Eucharistii, pretože to v tejto sviatosti sa nám podstatne sprítomňuje skutočné Telo Kristovo (cf. CIC, cann. 1367; 1376.) (Katechizmus Katolíckej cirkvi, no. 2120)

Čo pre teba Kristus urobil? Kto s takou nekonečnou trpezlivosťou znášal svojho zradcu, že mu dal, rovnako ako iným apoštolom, prvú eucharistiu konsekrovanú svojimi vlastnými rukami a požehnanú vlastnými ústami? Čo pre teba Kristus urobil? Kto poslal toho istého zradcu, ktorého nazval diablom a ktorý ani pred zradou nedokázal dobré úmysly ani voči Pánovmu mešcu, aby hlásal spolu s ostatnými kráľovstvo nebeské? Aby ukázal, že Božie dary prichádzajú k tým, ktorí ich s vierou prijímajú, hoci aj ten, skrze ktorého ich prijímajú, je taký ako Judáš. (Sv. Augustín z Hippa. Výklad knihy žalmov, Psalm XI, 6)

Všetci, hoci aj v Cirkvi, čo deklarujú, že poznajú Boha, ale odmietajú Ho svojimi skutkami, ako lakomci a závistníci, ako tí, čo nenávidia svojich bratov a sú preto nazvaní vrahmi, nie mnou, ale sv. apoštolom Jánom 1 Jn 3:15 — všetci tí nemajú nádej, lebo majú zlé svedomie a nemajú vieru, lebo nerobia to, čo Bohu sľúbili. Sú klamári, pretože falošne vyznávajú, sú posadnutí diablom, pretože svoje srdcia dali do služby diabla a jeho anjelov. Ich slová prinášajú porušenie, lebo kazia dobré mravy zlým spoločenstvom. Sú bezbožní, lebo sa vysmievajú z výstrahy, ktorú Boh ľuďom dal, a sú prekliati, lebo žijú hriešne, sú to antikristi, lebo žijú život odporujúci Kristovi a sú Bohom prekliati, lebo sväté Písmo zvoláva kliatbu na takých mužov, sú mŕtvi, pretože nemajú život spravodlivosti, sú nepokojní, lebo ich skutky protirečia Božím príkazom, sú rúhači, pretože ich zavrhnutiahodné skutky páchajú pod menom kresťania, sú profánni, lebo sa duchovne vymkli z vnútornej Božej svätyne, sú svätokrádežníci, lebo svojim zlým životom poškvrnili Boží chrám v sebe a sú sluhovia diabla, pretože slúžia klamstvu a žiadostivosti, čo je modloslužba.(Sv. Augustín. O krste, Bk VI, Ch. 8, no. 12)

Je nešťastný ten, ktorý príde na túto hostinu bez svadobného rúcha (cf. Mt 22:11)  lásky alebo pokánia, pretože "kto je nehodne, je sebe na zatratenie" (cf.1Kor 11:29). Čo má spoločné svetlo a tma?(cf. 2Cor 6:14-15); Judáš a Spasiteľ? ‘Ruka môjho zradcu je so mnou na stole’ (Lk22:21). V Exode stojí: ‘Každé zviera,’ a preto aj človek, ktorý sa sám pripodobnil k zvieraťu,  ‘ktoré sa dotkne hory,’ teda Krista, ‘bude ukameňované,’ teda zatratené (cf. Heb 12:20; cf. Ex 19:12-13). (Sv. Anton Paduánsky. Kázeň o poslednej večeri: Alegorická kázeň, 6)

Vždy keď budete jesť tento chlieb a piť z tohto kalicha, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha.Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. (1Kor 11:26-29)

Ale to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka; ale jesť neumytými rukami, to človeka nepoškvrňuje."(Mt 15:18-20)
Odpovedám, že sú dva spôsoby, ako prijímať sviatosti, duchovne a sviatostne. Preto, niektorí prijímajú sviatostne i duchovne, konkrétne tí, ktorí prijímajú sviatosť spôsobom, že sa podieľajú na vecnosti (res) sviatosti,  konkrétne na láske, skrze ktorú jestvuje jednota Cirkvi. O nich platí Pánovo: "Kto je moje telo bude žiť". Iní prijímajú len sviatostne, to znamená, že prijímajú bez toho, aby obsiahli realitu, vecnosť sviatosti, teda lásku. O nich platí "kto je a pije, nehodne ten si je a pije odsúdenie". Okrem toho je ešte tretí  spôsob, prijímať sviatosť, keď človek je akcidentálne, teda keď neprijíma ako sviatosť. To sa stáva trojako: ak veriaci prijíma konsekrovanú hostiu, ale neverí že je konsekrovaná - ten má zvyk prijímať sviatosť, ale neužívať ju ako sviatosť. Druhý spôsob je, keď neveriaci prijíma konsekrovanú hostiu, ale neverí že je to sviatosť. (Sv. Tomáš Akvinský. Komentár k prvému listu Korinťanom.lec)

IV – Uznať sám seba za hriešnika znamená v prvom rade sa kajať. 

Uznať pred všetkými svoju vlastnú hriešnosť znamená predovšetkým naliehavo prosiť Boha aby zjavil svoju moc a lásku, schopnú konať zázraky v tých, ktorí sa kajajú (Ján Pavol II. Kázeň na sviatok zoslania Ducha svätého, Brusel, 4.6.1995)

Kristovo volanie po obrátení zaznieva zo životov kresťanov. Toto druhé obrátenie je nekončiacou úlohou celej Cirkvi, ktorá prijíma hriešnikov do svojho náručia, je zároveň svätá a zároveň neprestajne potrebuje očisťovať a vždy kráča cestou pokánia a obnovy. Toto úsilie o obrátenie nie je len ľudským dielom. Je to hnutie "skrúšeného srdca", pohnutého a priťahovaného milosťou, aby odpovedalo na volanie  milosrdného Boha, ktorý nás miloval prvý.  (Ž 51:17; cf. Jn 6:44; 12:32; 1Jn 4:10). […] Sv. Ambróz hovorí dvoch obráteniach v Cirkvi, "o vode a slzách - voda krstu a slzy pokánia." (Sv. Ambróz, ep. 41, 12) (KKC, no. 1428. 1429)

Hriech je predovšetkým urážka Boha a prerušenie spojenia s ním. Zároveň ničí spojenie s Cirkvou. Preto obrátenie prináša i Božie odpustenie i zmierenie s Cirkvou, ktoré je vyjadrené a liturgicky dosiahnuté v sviatosti Pokánia a Zmierenia(KKC, no. 1440)

Ľútosť, ktorá medzi spomínanými úkonmi kajúcnika zaujíma prvé miesto, je bolesť duše a odmietnutie spáchaného hriechu, spojené spevným odhodlaním už viac nehrešiť. Tento pocit ľútosti je ale nutný neprestajne, aby človek dosiahol odpustenie hriechov a človeka, ktorý po krste upadol do hriechu pripravuje na odpustenie hriechov, ak je spojený s dôverou v Božie milosrdenstvo a s túžbou vykonať všetko, čo je potrebné, ku správnemu prijatiu sviatosti. Tento svätý koncil preto vyhlasuje, že ľútosť obsahuje nie len ukončenie hriechu a rozhodnutie už nezhrešiť a začať nový život, ale aj nenávisť k životu starému, podľa výroku "Odvrhnite od seba všetky svoje hriechy, ktoré ste spáchali, a utvorte si nové srdce a nového ducha" (Ez 18:31). (Denzinger-Hünermann 1676.Tridentský koncil, Session XIV, November 25, 1551)

Lebo mnohí milovali svoje hriechy. Mnohí ich vyznali a kto vyznal svoje hriechy a obvinil sa z nich, teraz kráča s Bohom. Boh ťa usvedčuje z hriechov. A ak sa aj sám usvedčuješ, si v jednote s Bohom. Sú dve veci, človek a hriešnik. To že ťa volajú človekom, to je Božie dielo, to že ťa volajú hriešnikom, to je tvoja práca. Odvrhni to, čo si spáchal, aby Boh mohol spasiť, čo sám vykonal. Patrí sa, aby si nenávidel to, čo si sám sebe učinil a aby si miloval čo ti Boh učinil. A ak začneš neznášať svoje vlastné zlé skutky, vtedy začneš konať dobré dielo, lebo nachádzaš vinu vo svojich hriechoch.Vyznanie hriechov je začiatok dobrých skutkov. (Sv. Augustín z Hippa. Traktáty o evanjeliu sv. Jána, Traktát 12)

Toto ti hovorí Boh: "Hriech musíš potrestať ty, alebo ho potrestám ja." Hriech trestá človek, keď koná pokánie, alebo Boh, keď súdi. Takže potrestať môžeš sám seba alebo to urobí Boh. Veď čo je pokánie, ak nie hnev na seba samého?  Kto sa kajá, hnevá sa na seba. A bitie sa do hrude, ak je vykonané úprimne, odkiaľ pochádza? Prečo biješ seba samého, ak nie z hnevu? Tak, keď sa biješ do hrude, si zo srdca rozhnevaný a chceš uzmieriť Boha. Tak možno aj chápať Písmo: "hnevajte sa, ale nehrešte" (Ps 4:5). Hnevajte sa, že ste zhrešili a trestajte sa, aby ste nezhrešili opäť. "Obetou Bohu milou je duch skrúšený a ponížený" (Ž 51: 19). (Sv. Augustín z Hippa. Kázeň 19, no. 2)

Cíťme neľúbosť k sebe, ak sme zhrešili, lebo Boh tiež je zarmútený hriechom. A keď nie sme slobodní od hriechu, tak sa podobajme Bohu aspoň v tom, že nás zarmucuje to, čo zarmucuje aj Jeho […] Boh je tvoj stvoriteľ, tak sa skúmaj a znič v sebe všetko, čo nepochádza od neho. Lebo, ako je napísané, Boh stvoril človeka dobrého. (Sv. Augustín z Hippa. Kázeň 19, no. 4)

Rovnaké dôsledky plynú z názorov tých, ktorí pripisujú len malý význam pravidelnej spovedi zo všedných hriechov. Oveľa dôležitejšia je, hovoria, spoveď, ktorú každý deň koná Cirkev ústami kňaza, ktorý pristupuje k oltáru Božiemu. Dobre viete, ctení bratia, že naozaj všedné hriechy možno odčiniť rôznymi spôsobmi, ktoré horlivo odporúčame. Ale pre zaistenie rýchlejšieho pokroku na ceste cnosti chceme, aby zbožný zvyk častej spovede, ktorý pod vedení Ducha Svätého Cirkev zaviedla, bol čo najváženejšie podporovaný. Skrze neho sa zlepšuje pravdivé sebapoznanie, rozmnožuje sa kresťanská pokora, napravujú zle zvyky, predchádza sa spirituálnej ľahostajnosti a malátnosti, čistí sa svedomie, posilňuje vôľa, buduje sa spásna schopnosť sebakontroly a mocou sviatosti samej sa rozhojňuje milosť.(Piux XII. Encyclika Mystici Corporis Christi, no. 88, 1943)

https://en-denzingerbergoglio.com

16. 5. 2018

Liberalizmus - 1.
Don Felix Sarda Y Salvany


Odkiaľ liberalizmus pochádza?


Prírodoveda nám hovorí, že vo vzduchu krúžia nespočetné baktérie a zárodky chorôb, ktoré potrebujú nájsť vhodné ložisko, kde by sa usadili a odkiaľ by sa šírili, a že tieto mikróby neustále dýchame. Ak je organizmus vyčerpaný a oslabený, nebezpečné mikróby sa v ňom usadia a s ohromujúcou rýchlosťou sa množia a šíria a nakoniec podkopú a zničia naše zdravie. Jediná ochrana pred týmto zákerným nepriateľom, ktorému sa nedá vyhnúť, je zdravé a silné telo, ktoré má dostatok prirodzených síl odraziť nájazd týchto útočníkov.

Rovnako to platí aj v duchovnej sfére, kde sme takisto vystavení infekčným útokom. V povetrí duchovného života sa hmýria miliardy smrteľných zárodkov, ktoré sú vždy pripravené vrhnúť sa na unavenú a oslabenú dušu, šíriť malomocenstvo skrze každú duševnú mohutnosť a zničiť duchovný život. Proti tejto hrozbe a nebezpečenstvu, ktorému nie je možné sa v dnešných podmienkach vyhnúť, musí byť zdravá duša pripravená.  Nákaze sa vyhne, len ak sila, ktorou vzdoruje je úmerná nákaze a tá sila je úmerná nášmu duchovnému zdraviu. Byť pripravený znamená byť ozbrojený, ale to nestačí. Potrebujeme mať vnútornú silu odraziť nákazu. V duši nesmie byť nič, v čom by sa  nepriateľ mohol usadiť, pretože je natoľko zákerný a efektívny, že aj skrze najmenší kontakt dokáže vpraviť do duše smrteľnú infekciu.

Tento duchovný mor vstupuje do duše nielen skrze nezriadené vášne, ale nájde si cestu aj cez intelekt, často pod maskou starostlivou vytvorenou k oklamaniu nič netušiacich a neopatrných. Trójania vpustili nepriateľa za hradby, hoci si mysleli že naopak, významne posilňujú svoju bezpečnosť a ich fatálna skúsenosť sa dnes odovzdáva v porekadle - "Bojte sa Grékov, keď prinášajú dary." Intelektuálna strnulosť, neskúsenosť, nevedomosť, nevšímavosť a  poddajnosť, ba i cnosti ako veľkodušnosť, dobroprajnosť a milosrdenstvo s a stávajú bránami pre nepriateľa, ktorého potom z prekvapením pozorujeme, ako obsadil hrad! 

Aby sme mohli spoznať nebezpečenstvo, musíme odhaliť možné formy, v ktorých prichádza. To je ale ťažké, uniformy nepriateľa majú mnoho strihov, farieb a ozdôb, že ak sa spoľahneme len na vonkajšiu podobnosť, budeme častejšie oklamaní ako istí jeho identitou. Skôr ako uvedieme pravidlá ako rozoznať priateľa od nepriateľa v boji, ktorý sa vedie v zákutiach našej duše, pripomeňme si pozície oboch táborov, a najlepšie to urobíme ak preskúmame pôvod a zdroj nebezpečenstva, ktorému čelíme. Môžu sa nás pýtať: "Kde je tento nepriateľ vykreslený ako nedotknuteľný a len ťažko prístupný obyčajným smrteľníkom? alebo "Je to nebezpečenstvo tak naliehavé, je tak blízke a tak strašné ako hovoríte? Kde sa vôbec vzalo? Ukážte mi ho. Ak vieme, odkiaľ prichádza nepriateľ, lepšie odhadneme jeho silu."

Hovoríme k tým, čo žijú uprostred špecifických podmienok nášho západného životného štýlu, a spirituálna a mravná situácia tejto krajiny formuje aj spirituálnu a mravnú atmosféru v ktorej sa nachádzame, teda vzťah nás samých k okoliu a okolia k nám samotným a tu nachádzame odpoveď na našu otázku. 

Zoberme najskôr všeobecné fakty. Je nás tu viac ako 260 miliónov (USA, cenzus z roku 1990, pozn. prekladateľa). 60 miliónov sa označuje za katolíkov, 80 miliónov za protestantov a zvyšok, 120 miliónov sa nehlási k žiadnemu náboženstvu len k vlastnému presvedčeniu, ktoré je výsledkom ničoho iného než individuálnych rozmarov a rozhodnutí.

Mimo rozličných zoskupení kresťanov je tu stále väčšia časť populácie, ktorá sa o kresťanstvo nezaujíma, prípadne ho odmieta. Nie je v tom veľký rozdiel, v skutočnosti nie je ani veľký rozdiel ak sú k náboženstvu len ľahostajní, alebo otvorene nepriateľskí. Musíme sa tu teda vysporiadať s populáciou, ktorá je v každom ohľade neveriaca. Dnes je to viac ako 45 percent národa. Vo ostrom náboženskom protiklade k tejto mase neveriacich a protestantov sú katolíci. (dnes je nekatolíkov viac ako 76 percent, ale percento je vyššie a hrozivejšie, ak zarátame väčšiu časť dnešných katolíkov -  rok 1993 - ktorí svoju vieru alebo nežijú, alebo nepoznajú, najmä čo sa mravnosti týka, alebo neberú v úvahu katolícku doktrínu, čo robí podiel nevercov až 90 percent, teda predpokladám tak 25 miliónov praktizujúcich katolíkov)
Heréza a náboženská ľahostajnosť je s katolicizmom nezlučiteľná. "Kto nie je so mnou, je proti mne" (Mat. 12:30) povedal sám Pán a odmietnutie katolíckej pravdy je radikálnym a spoločným prvkom i herézy i nevery. Rozdiel je len v stupni. Jedno odmieta menej ako druhé. Protestantizmus, so svojou širokou škálou vyznaní je šikmá plocha naklonená k priepasti výslovnej neviery. Protestantizmus vždy bol praktickou nevierou, jeho konečným cieľom je otvorená neviera a 120 miliónov neveriacich v tejto krajine je toho svedkom.

Žijeme v náboženskej anarchii. 235 miliónov spoluobčanov (čísla z roku 1990) sa dá považovať za protikatolíkov. Títo produkujú atmosféru plnú mikróbov jedovatých, ba až smrteľných pre katolícky život, pokiaľ sa usídlia v katolíckej duši. Už len gravitačnej sile, ktorou táto masa prevažuje nad menšinou, sa môžu vzoprieť iba tí najmocnejší. Pod týmto nebezpečným vplyvom sa do neopatrných duší vkráda smrteľná zotrvačnosť a tú možno poraziť len tým najživším zachovávaním katolíckej viery. Prežiť bez úplného vyčerpania uprostred neveriaceho a kacírskeho národa si žiada odolnú náboženskú konštitúciu. Tomuto nebezpečenstvu sme vystavení denne, stretáme ho v tisíckach rôznych podôb v každom aspekte života ako silné protikatolícke zmýšľanie a zvyky. Mimo túto duchovnú zotrvačnosť, ktorá je viac pasívna než aktívna, produkuje naše nekatolícke okolie ešte väčšiu hrozbu.

Je prirodzené, že protestantizmus i ateizmus si hľadá verejný výraz. 200 miliónov nekatolíkov prirodzene hľadá ako verejne vyjadriť svoje presvedčenie. Majú svoje organizácie a literatúru, kde možno nájsť ich verejne vyjadrené názory. Ich názory na náboženstvo, morálku, politiku, usporiadanie spoločnosti sú nám neprestajne predkladané. Opakujú ich dennodenne z tribún, novín, televízie. Naša literatúra je presýtená protikatolíckym dogmatizmom. Z každej strany na nás kričí odporný, nekatolícky duch. Nemôžeme mu uniknúť. Obklopuje nás. Veje nám do tváre, vstupuje do nás skrze oko i ucho. Od narodenia po smrť nás zotročuje.Tu utišuje a lichotí, tam nenávidí a preklína, tu hrozí, tam prosí. Najnebezpečnejšie ale je, keď prichádza vo forme "oslobodenia". V tejto maske je mimoriadne zvodný. A práve z tohoto uhla pohľadu ho budeme skúmať. Pretože protestantizmus a ateizmus podnikli ten najničivejší nájazd na vieru práve v podobe liberalizmu.  Práve z týchto nekatolíckych a protikatolíckych podmienok, ktoré okolo nás panujú povstal netvor našich čias, liberalizmus.

Čo je to liberalizmus?

Protestantizmus prirodzene plodí toleranciu k bludom. Zavrhujúc princíp autority v náboženstve, nemá ani definíciu, ani žiadne kritérium pre vieru. Princíp, že každý jednotlivec, alebo každá sekta, smie interpretovať poklad Zjavenia podľa svojho súkromného úsudku, dáva vzniknúť nekonečným rozdielom a protikladom. Svojou vlastnou nemohúcnosťou a vďaka chýbajúcemu hlasu autority v otázkach viery, musí uznať za platný a pravoverný akýkoľvek názor, ktorý vytryskol zo súkromného úsudku. Tak sa, pod tlakom vlastných premís, dostal protestantizmus nevyhnutne k záveru, že ani jedno vierovyznanie nie je lepšie ako druhé. A tak sa teda usiluje svoju vlastnú rozpornosť skryť pod falošným hávom slobody svedomia. Viera, podľa protestantizmu, nepramení v legitímne a božsky ustanovenej autorite, ale vychádza priamo z ničím nehateného špekulovania, či okamžitého rozmaru týkajúceho sa predmetu Zjavenia. Jedinec, alebo sekta, vykladá Zjavenie podľa svojej ľubovôle, prijíma a zavrhuje to, čo sa mu práve páči alebo nepáči. Ľudovo sa to nazýva sloboda svedomia. S odvolaním sa na tento princíp ateizmus úplne rovnakým spôsobom, odmieta celé Zjavenie a protestantizmus, ktorý túto premisu priniesol, je bezmocný proti jej dôsledkom. Je predsa jasné, že ak pod záštitou slobody svedomia jestvuje právo odmietnuť nejakú časť Zjavenia, ktorá sa práve niekomu nepozdáva, pod rovnakou zámienkou je možné zavrhnúť aj Zjavenie celé. Ak sú všetky vierovyznania rovnako dobré, rovnako dobré musí byť aj vierovyznanie žiadne. Bezbožnosť ovládla bojové pole s pomocou smrtonosného racionalizmu a prebila sa do samotnej citadely protestantizmu, neschopného ubrániť sa svojmu vlastnému dieťaťu. Ako výsledok, medzi ľuďmi tejto krajiny pozorujeme (okrem dobre formovaných katolíkov), že autoritatívne a pozitívne náboženstvo absolútne prepadlo a náboženská viera a neviera sa stala len záležitosťou názoru, takže v nej budú medzi ľuďmi vždy jestvovať podstatné rozdiely a každý je slobodný vytvoriť si vlastné vyznanie, prípadne nemať žiadne.
Taká je hnacia sila herézy, neprestajne okupujúcej náš sluch, zaplavujúcej našu literatúru a tlač. Proti tomuto musíme byť neprestajne ostražití najmä preto, lebo na nás útočí pod zákernou maskou falošnej lásky, v mene falošnej slobody a pod zámienkou náboženskej tolerancie.
Tento princíp sa rozvetvuje na mnoho strán a zasahuje korene rodinného, občianskeho a politického života, ktorého životná sila závisí na výžive, ktorú mu poskytuje udržujúca sila náboženstva. Pretože náboženstvo je puto, ktoré nás zjednocuje s Bohom, Zdrojom a Cieľom všetkého dobra. Neviera, či virtuálna ako v protestantizme, alebo explicitná ako v ateizme trhá zväzok medzi Bohom a ľuďmi a usiluje sa vybudovať ľudskú spoločnosť len na základe absolútnej ľudskej nezávislosti. Liberálna propaganda spočíva na týchto princípoch:

1. Absolútna zvrchovanosť jednotlivca a jeho úplná nezávislosť na Bohu a Božej autorite.
2. Absolútna zvrchovanosť spoločnosti a jej úplná nezávislosť na všetkom, čo nepovstalo z nej samej.
3. Absolútna občianska zvrchovanosť implikovaná právom ľudu nezávislo si tvoriť vlastné zákony, v rámci čoho je výslovne odmietané akéhokoľvek iného kritérium, ako vôľa ľudu vyjadrená všeľudovým hlasovaním resp. parlamentnou väčšinou.
4. Absolútna sloboda myslenia v politike, morálke či náboženstve. Neobmedzená sloboda tlače.

Toto sú najzákladnejšie a najradikálnejšie princípy liberalizmu. Vo vyzdvihnutí absolútnej zvrchovanosti jednotlivca a jeho nezávislosti na Bohu nachádzame pôvod všetkého ostatného, čo liberalizmus prináša. Ak to máme pomenovať jedným slovom, tak je to racionalizmus, čiže doktrína o absolútnej zvrchovanosti ľudského rozumu a ustanovení ľudského rozumu za mieru všetkej pravdy. Potom tu máme individuálny, spoločenský a politický racionalizmus, ktorého prejavmi sú, absolútna sloboda náboženstva, zvrchovanosť štátu, sekulárne vzdelávanie, odmietanie každého vzťahu verejného života a náboženstva, manželstvo, sankcionované a legitimizované výhradne štátom, atď. Jedným slovom, ktoré je syntézou toho všetkého, máme tu všeobecnú sekularizáciu, ktorá upiera náboženstvu možnosť akejkoľvek aktívnej intervencie do verejného života. Teda čistokrvný ateizmus.

Vymenovali sme zdroje liberalizmu, čo sa týka jeho ideí. Ak pohliadneme na protestantské a bezbožné prostredie, v ktorom žijeme, tak to vytvára intelektuálnu atmosféru, ktorú neprestajne nasávame do našich duší. Východiská liberalizmu nezostávajú len na teoreticko - špekulatívnej úrovni, ale reálne infikujú náboženské myslenie. Ľudia nie sú iba čisto kontemplatívne bytosti. Doktríny a vierovyznania, ktoré si osvojujú, sa potom musia logicky prejavovať aj v ich skutkoch. Dnešná teoretická úvaha sa stáva zajtrajším uskutočneným činom, lebo ľudia už z povahy svojej prirodzenosti zvyčajne konajú tak, ako zmýšľajú. Preto dnes je ľahké pozorovať racionalizmus vo všetkých aspektoch našej reality. Jeho hmatateľné stopy a prejavy nachádzame v tlači, v legislatíve i v spoločenskom živote. Sekulárna tlač je ním napáchnutá a jednohlasne deklaruje absolútne oddelenie verejného života a náboženstva. Stal sa rozlišovacím znakom žurnalizmu a každý editor, ktorý ho dennodenne nerozhlasuje vo svojich titulkoch, rýchlo pocíti ostrý nôž verejného odsúdenia. Sekularizácia je neprehliadnuteľná v zákonoch o manželstve a rozvode, v samotných základoch našej spoločnosti, v sekulárnom vzdelávaní, kardinálnom princípe nášho verejného školstva, šíri sa do sŕdc budúcich občanov a rodičov, je povinnou súčasťou školskej legislatívy, klinom ktorým vnikol do spoločnosti socializmus, pozorujeme ju v reči a bežnom spoločenskom styku. Nepretržite a opakovane sa zjavuje v tajných spoločnostiach, organizovaných ako deštruktívne kontranáboženstvá, ktoré vôbec neskrývajú úmysel zničiť katolicizmus, je postrachom našich inštitúcií a krajinu vydáva do rúk sprisahancov, ktorých plány a metódy, skryté mimo zorné pole verejnosti, postupne budujú tyraniu temnoty. Tisíckami spôsobov nachádza racionalizmus vyjadrenie a priestor pre realizáciu vo verejnom a občianskom živote a hoci sa jeho prejavy môžu zdať príliš rôznorodé, vždy je pozoruhodne jednotný a systematický v opozícií voči katolicizmu. Či je dirigovaný zhora, alebo spontánny, vždy postupuje rovnakým smerom. Bez ohľadu na typ, druh, či školu, ku ktorej sa ten ktorý liberalizmus priznáva, či v spoločnosti, či v rodine, či v politike, vždy nesie rovnaký charakteristický znak – odpor k Cirkvi a vždy stigmatizuje horlivých obrancov Viery ako reakcionárov, klerikálov, ultramontanistov a pod. Kdekoľvek ho nájdeme, nech má akúkoľvek rovnošatu, liberalizmus je vo svojom praktickom uskutočnení otvorenou a systematickou vojnou s Cirkvou. Či ide o intrigánsky a pokútny druh, či je to legislatívou naordinovaná odroda, či sa sám nazýva Slobodou, či Vládou, či Štátom, či Humanitou, či Rozumom, alebo inak, jeho fundamentálna vlastnosť je nekompromisná nenávisť k Cirkvi.
Liberalizmus je svet sám o sebe. Má svoje dogmy a maximy, má svoju módu, literatúru, svoju diplomaciu, svoje zákony, sprisahania a nástrahy. Je to svet Lucifera, ktorý sa vplížil do našich čias pod menom slobody, v radikálnej opozícii, večnom a nikdy nekončiacom boji proti spoločnosti zloženej z Božích detí, proti Cirkvi Ježiša Krista.

Liberalizmus je hriech
Liberalizmus, doktrinálny alebo praktický, je hriech. V doktrinálnej oblasti je to heréza a teda smrteľný hriech proti viere. V praktickej sfére je to hriech proti Božím prikázaniam a proti Cirkvi, ktorý v konečnom dôsledku prestupuje všetky prikázania. Presnejšie povedané, v doktrinálnej oblasti liberalizmus útočí na samé základy viery, je to radikálna a univerzálna heréza, pretože je to súhrn všetkých heréz. V praktickej oblasti je to radikálne a všeobecne porušenie Božieho zákona, pretože liberalizmus schvaľuje a autorizuje každé možné možné prestúpenie tohoto zákona. Liberalizmus v doktrinálnej sfére predstavuje výslovné a tvrdošijné popretie všetkých kresťanských dogiem. Odmieta dogmu ako takú a nahrádza ju osobným názorom, či už je to názor doktrínu postulujúci, alebo doktrínu negujúci a konsekventne popiera všetky iné doktríny. Ak by sme mali detailne spísať všetky dogmy a doktríny, ktoré liberalizmus popiera, dostali by sme zoznam všetkých kresťanských dogiem, od Vtelenia po Neomylnosť. Napriek tomu, sám liberalizmus je výsostne dogmatický, hoci to odmieta uznať. A práve jeho fundamentálna dogma, dogma o absolútnej nezávislosti rozumu – či jedinca, či spoločnosti – popiera a odmieta všetky kresťanské dogmy. Katolícka dogma je autoritatívna deklarácia zjavenej pravdy, alebo pravdy, ktorá zo Zjavenia bezprostredne vychádza, pričom túto pravdu neomylne deklaruje Bohom konštituovaný exponent – pápež. To si z logiky veci vyžaduje od jednotlivca i od spoločnosti poslušné prijatie deklarovanej dogmy. Liberalizmus túto poslušnosť odmieta uznať a odmieta akúkoľvek autoritu. Nárokuje si suverenitu individuálneho a spoločenského rozumu a na trón povyšuje filozofický racionalizmus. Neuznáva žiadnu dogmu okrem dogmy vlastného sebaurčenia. Preto je to heréza, fundamentálna a radikálna vzbura ľudského rozumu proti Bohu. Liberalizmus samozrejme odmieta absolútnu jurisdikciu Boha Ježiša Krista nad jednotlivcami i spoločnosťou a konsekventne odmieta jurisdikciu, ktorú Boh zveril viditeľnej hlave Cirkvi nad každým veriacim, bez ohľadu na jeho hodnosť a pôvod. Naviac, popiera nutnosť Zjavenia a povinnosť každého človeka pod hrozbou večného zatratenia sa Zjaveniu podriadiť. Popiera formálny motív viery, ktorým je autorita zjavujúceho Boha a pripúšťa zo zjavenej náuky len toľko, koľko dokáže svojimi biednym schopnosťami pochopiť, alebo koľko si sám vyberie. Popiera neomylný učiteľský úrad Cirkvi a pápeža a v dôsledku toho všetky doktríny, ktoré sú touto autoritou vyučované. Sám seba ustanovuje za mieru a pravidlo viery a tak robí celé Zjavenie zbytočným. Popiera všetko, čo sám nehlása. Neguje všetko, čo sám netvrdí. Neschopný potvrdiť akúkoľvek pravdu ležiacu mimo jeho dosah, popiera možnosť existencie akejkoľvek pravdy, ktorú nevie pochopiť. Zjavenie pravdy presahujúce ľudský rozum preto ihneď vylučuje. Božstvo Ježiša Krista leží mimo jeho horizont. Cirkev je mimo jeho pochop. Podrobenie sa ľudského rozumu Slovu Kristovmu, alebo jeho božsky ustanovenému zástupcovi (Katolíckej Cirkvi a najmä pápežovi) je pre liberalizmus neprijateľné. Liberalizmus je radikálne a všeobecné odmietnutie Božej pravdy a kresťanskej dogmy, teda je to najzákladnejší druh herézy, najväčšia vzbura proti Božej autorite a jeho Cirkvi, podobný Luciferovi a jeho maxime „Non serviam!“ Vo všeobecnom popretí zjavenej pravdy prirodzene pramení popieranie jednotlivých dogiem, či celých, alebo ich častí. Preto napríklad popiera platnosť viery pri krste, preto hlása rovnosť všetkých náboženstiev a kultov, popiera svätosť manželstva, popiera neomylnosť Rímskeho biskupa, odmieta prijať jeho príkazy a učenie a podrobiť sa im atď.
V praktickej rovine je liberalizmus stelesnením radikálnej nemravnosti. Mravnosť žiada štandard a návod pre správne konanie. Mravnosť potrebuje hierarchiu cieľov a poriadok, v rámci ktorého jestvuje subordinácia jednotlivých prostriedkov zameraných na dosiahnutie posledného cieľa. Potrebuje princíp, alebo základné pravidlo pre všetko konanie, ktorým si subjekt mravného činu, teda rozumné stvorenie, dokáže určiť smer, ktorého sa pre dosiahnutie posledného cieľa treba pevne držať.
V morálnej rovine môže byť týmto určujúcim princípom len večný intelekt nekonečného a nestvoreného Boha. Stvorený rozum, sa musí v morálnej oblasti riadiť svetlom Nestvoreného rozumu, Počiatku všetkých vecí. Teda princípom mravného chovania musí byť zákon, stanovený Nestvoreným Intelektom a preto sú absolútnou požiadavkou mravného konania poslušnosť a podriadenie sa morálnemu poriadku. Liberalizmus ale hlása absurdný princíp ničím neobmedzenej suverenity ľudského rozumu a popiera akýkoľvek intelekt mimo seba samého a deklaruje svoju nezávislosť v rovine poznania a teda aj v rovine konania, čiže mravnosti. Prináša morálku bez zákona, bez poriadku, slobodu konať, čo sa človeku páči, mravnosť ktorá nie je mravnosťou, pretože mravnosť implikuje nie len zameranie na cieľ, ale vyžaduje vymedzenia a vytýčenie, ktoré jej môže dať len zákon. Liberalizmus je v sfére konania univerzálnou licenciou na všetko, ktorá neuznáva žiadny princíp či zákon, okrem seba samého.
Môžeme teda povedať, že v rovine ideí je liberalizmus absolútnym bludom, v rovine skutkov absolútnym neporiadkom. V oboch prípadoch je to veľmi ťažký a smrteľný hriech, pretože hriech je vzbura proti Bohu, či myšlienkou, či skutkom a vyvýšenie človeka na miesto, ktoré patrí Stvoriteľovi.
Liberalizmus je smrteľný hriech. Katolícka teológia nás učí, že nie všetky hriechy sú rovnako ťažké a že jestvujú rozdiely aj medzi všednými hriechmi, aj medzi smrteľnými hriechmi aj medzi záslužnými skutkami. Závažnosť hriechu sa určuje predovšetkým predmetom, na ktorý hriech útočí. Rúhanie, napríklad, útočí priamo na Boha samého a je to hriech oveľa ťažší, ako hriech proti človeku. S výnimkou nenávisti voči Bohu, ktorá predstavuje ten najťažší zo všetkých hriechov a ktorý smrteľníci páchajú len zriedka, pokiaľ nie sú v pekle, najťažšie z hriechov sú tie proti viere. Dôvod je zrejmý. Viera je základom nadprirodzeného poriadku a hriech je hriechom vtedy, keď v nejakom bode smeruje proti tomuto nadprirodzenému poriadku. Najväčší hriech je ten, ktorý útočí proti základu, lebo ak sa zničia základy, zničí sa celá stavba. Odpílením konára strom nezahynie, odrezaním kmeňa či koreňov áno a viac nezakvitne, ani neprinesie ovocie. Hriech proti viere popisuje sv. Augustín týmito slovami: Hoc est peccatum quo tenentur cuncta peccata. To je hriech, ktorý obsahuje všetky ostatné hriechy.
Sv. Tomáš Akvinský, s jasnosťou jemu vlastnou, o tom hovorí: “Závažnosť hriechu je určená odstupom, ktorý medzi človeka a Boha vnáša. Hriech proti viere vzďaľuje človeka od Boha v najväčšej možnej miere, pretože ho pozbavuje pravého poznania Boha. Z toho plynie, že hriech proti viere je najťažší z hriechov.”
Ak je hriech proti viere len hriešnou priváciou poznania Boha, nemá rovnakú váhu ako priamy a formálny útok na dogmy explicitne obsiahnuté v Božom Zjavení.
V tom druhom prípade hriech proti viere, sám o sebe ťažký, priberá závažnosť herézy. Obsahuje všetku zlobu bezbožnosti a stáva sa otvoreným protestom proti učeniu viery, alebo sa stáva otvoreným prihlásením sa k učeniu, ktoré bolo zavrhnuté ako falošné a bludné.
Okrem toho smrteľný hriech proti viere býva sprevádzaný tvrdosťou srdca, tvrdošijnosťou a uprednostňovaním vlastného rozumu pred rozumom samotného Boha. Preto heretické učenia a činy nimi inšpirované, predstavujú, okrem už spomínanej formálnej nenávisti k Bohu, ktorej sú schopní len démoni a zatratenci v pekle, ten najťažší z hriechov. A tak liberalizmus, ktorý je herézou a jeho pôsobenie, ktoré je tiež heretické, sú podľa kresťanského zákona tými najťažšími hriechmi. Je to väčší hriech ako rúhanie, krádež, smilstvo, vražda alebo hociktoré iné prestúpenie Božieho zákona. Moderný naturalizmus to nie je schopný ani vidieť ani chápať. Ale zákony Cirkvi vo veciach viery a mravov sú nezmeniteľné. To čo prikazujú dnes, prikazovali aj včera a heréza zostáva herézou, bez ohľadu na podobu, akú práve má. Vzhľad klame a diabol sa často ukazuje ako anjel svetla. Nebezpečenstvo rastie spolu s príťažlivosťou vonkajšieho zjavu a heréza nebola nikdy tak zákerná, ako je dnešná forma liberalizmu. Jeho záber je široký, dotýka sa všetkého, skvelo sa maskuje a mení svoj výzor. Jeho najúčinnejší nástroj je volanie po “slobode zmýšľania”, ktorá je v jeho ponímaní tá najvyššia cnosť. Chváli sa “oslobodením intelektu od dogmatizmu”, čo v skutočnosti znamená, že sa chváli nevedomosťou a pýchou.
Stretnutie s takýmto nepriateľom si vyžaduje mimoriadnu statočnosť a nepretržitú bdelosť. Ak sa s ním stretneme, naše katolícke svedomie mu musí odporovať so všetkou silou, ktorú dokáže pozbierať. Heréza a jej prejavy sú hriechy. Liberalizmus je koreňom herézy, stromom zla, na ktorého konároch hniezdia harpyje bezbožnosti. Je to zlo všetkého zla.

(pokračovanie)

14. 5. 2018

Liberálna demokracia a trvalá kríza pluralizmu

E. M. Milco

Jeden z hlavných problémov liberálnej demokracie, s jej dôrazom na pluralizmus a slobodné praktizovanie náboženstva je, ako zosúladiť záujmy skupín s radikálne odlišnými stanoviskami. Ako má spoločnosť udržať verejný poriadok bez toho, aby uprednostňovala jeden konkrétny náhľad na pravidlá správania a diskurzu, alebo aby nevylúčila z verejnej diskusie všetky metafyzické nároky a nenanútila jej len čisto negatívny sekularizmus? 

V USA bol problém konfliktu medzi konkurujúcimi náboženskými systémami a kultúrnymi putami zmiernený dvoma faktormi. Jednak mala vláda i obyvateľstvo - vrátane imigrantov - prevažne kresťanský charakter  a tiež americká kultúra má sklon krátko po príchode imigrantov infikovať, rozrušiť kultúrne väzby a identitu a  všetko rozvariť v kotli ekonomického pragmatizmu. V Európe mali domáce národy oveľa silnejšiu národnú a kultúrnu identitu a imigranti boli tiež oveľa menej rôznorodí a preto proces naturalizácie nebol taký automatický. Prisťahovalci mali sklon udržať si ako alternatívu k asimilácii vlastnú subkultúru, pretože kultúrne náklady na asimiláciu sú vyššie a je jednoduchšie udržať životaschopnú komunitu expatriotov.

V Európe nabral problém demokratického pluralizmu v posledných rokoch veľkú naliehavosť, pretože prísny sekularizmus francúzskej piatej republiky vstúpil do stále brutálnejšieho sporu s islamom. A hoci v Amerike je tento problém liberálnej demokracie menej zrejmý, nie je menej reálny. Život v stále liberálnejšej a demokratickej spoločnosti je stále viac poznačený krízou, ktorá vzišla z kultúrnych zmien a absorbovania nových národov. S týmto problémom je americká náboženská pravica stále viac konfrontovaná, pretože je to súčasťou podmienok, ktoré sme museli prijať po prehre v kultúrnej vojne.

Rimania kedysi dávno riešili problém kultúrnej asimilácie podrobených národov tým, že integrovali ich lokálne náboženstvá (z časti) do rímskeho panteónu. Rímske pohanstvo,a rovnako pred ním perzské, ponúklo istý druh univerzalizmu - všetky lokálne božstvá boli vítané, miestne kultúrne zvyklosti boli  podporované a dôležité občianske rituály dobyvateľov boli včlenené do lokálnych náboženstiev. Tam, kde tento mechanizmu škrípal, pomohol mu meč a krv, ktorá namazala jeho súkolie.

Moderní liberálni demokrati ale neradi používajú meč pri riešení problémov s kultúrnou asimiláciou. Tým netvrdím, že k riešeniu ideologických sporov sa nepoužíva vojenská moc (spomeňme na vládu teroru vo Francúzsku), ale občianske ideály liberálnej demokracie broja proti takémuto riešeniu. Ak pozrieme na filozofiu druhej polovice 20. storočia tak veľmi zreteľne vidíme mohutné úsilie o diskurzívne a nie ozbrojené riešenie problému pluralizmu. Prečo?

Väčšiu časť z prvých dvoch storočí existencie modernej liberálnej demokracie boli tieto demokratické režimy kultúrne homogénne. Etnické rozdiely boli v zásade len medzi európskymi národnostnými skupinami a neeuróopanov bola len zanedbateľná a politickej moci zbavená menšina. Bez ohľadu na ich náboženské rozdiely, zdieľali Európania (a národy ktoré kolonizáciou formovali podľa európskej tradície) spoločný kresťanský mravný názor a hlboko zakorenené latinské kultúrne dedičstvo, ktoré tvorili základ pre politické vyjednávanie. Politické spory v rámci liberálnych demokracií sa týkali, až na výnimky, vcelku neveľkých sociálnych a ekonomických úprav a nie zásadnej a hĺbkovej premeny politického systému.

Tento spoločný základ bol pre stabilitu a prežitie liberálnych režimov kľúčový. V Amerike sa nás politické a kultúrne pozadie snaží presvedčiť, že stabilita nášho spôsobu spravovania štátu je predovšetkým výsledkom skvelo napísanej ústavy. Ale i keby sme pripustili, že stabilita Spojených štátov je zaručená ústavou, je treba si uvedomiť, že ústava je svojou povahu len nástroj politickej činnosti ľudí. Ak funguje, funguje preto, že boli v spoločnosti zaistené podmienky na to, aby fungovala. A ak budú zo spoločnosti odstránené kultúrne podmienky pre stabilitu ústavnej vlády, potom ústava nebude môcť zaručiť vôbec nič.  

Predstavu vlády založenej na ústave načrtol v 18. storočí David Hume, ktorý sa pokúšal vyriešiť problém politickej nestability, ktorá plynula z neprestajne sa sváriacich politických frakcií a kríz spôsobených spormi  o následníctvo. Humova predstava procedurálnej neutrality vytvorila základ moderných liberálnych režimov: Štát má byť organizovaný nie podľa nejakej koncepcie dobra, alebo viery v transcendentný poriadok, ale na základe sprostredkujúcich štruktúr s neutrálnou hodnotovou konotáciou, ktoré poskytnú súperiacim skupinám a konfliktným ideológiám priestor na vyriešenie sporov a na zmenu vládnej moci.
Zásada, že ústavná vláda musí byť vytvorená tak, aby urovnávala spory a kultúrnu nestabilitu, je základný princíp americkej republiky a je veľmi obratne obhajovaná v Listoch federalistov.

Ústavné postupy sú navrhnuté tak, aby pôsobili ako neutrálny rámec na urovnanie politických rozdielov a umožňovali trvalé dohody a odovzdanie moci. Logicky, každý ústavný rámec prestane fungovať, keď jeho nastavenie a základné princípy skupina, pre ktorú bol daný, odmieta. To sa môže stať všelijakými spôsobmi, ale ja chcem poukázať predovšetkým na dva.

Ak daný demokratický režim prežije dostatočne dlho, nevyhnutne sa vytvorí okolo neho pomocná politická kultúra, ktorá vtelí princípy tohoto režimu do svojich kľúčových inštitúcií. Ak nastane z nejakého dôvodu silná migrácia národov, von či dovnútra, spoločný základ zdieľaný všetkými frakciami sa nutne zmenší, aby tak umožnil akomodáciu kultúrnych kompromisov, potrebných pre spoločný podiel všetkých na republikánskej vláde.

Kým sa konsenzus zjednocujúci jednotlivé frakcie zmenšuje, jeden prvok sa nutne posilňuje, aby zaistil stabilitu liberálneho ústavného nastavenia a to menovite oddanosť liberálnym demokratickým procedúram. Tieto prestávajú postupne byť len praktickým mechanizmom pre urovnávanie politických rozdielov, ale transformujú sa do abstraktných morálnych princípov: ústavný odpor proti zavedenej cirkvi sa stáva princípom, ktorý zaisťuje sekulárnosť verejného priestoru, ústavná požiadavka o prístupe konkurenčných frakcií k výkonu politických funkcií sa mení v doktrínu univerzálnej tolerancie, atď. To neznamená, že by tieto idey boli zrazu spontánne vymyslené, ale že skrze pestovanie formy občianskej zbožnosti a budovania silnej tradície liberálnej vlády sa stávajú pre občanov záväznejšie a sú širšie prijímané. Čo je podstatné, filozoficky nezaistené procedurálne mechanizmy sa transformujú do hodnotovo založených morálnych nárokov. Čo začalo ako neutrálny priestor sa stalo vlastníctvom konkrétnej ideologickej frakcie.

S vývojom ideológie liberalizmu sa jeho proponenti prestávajú vidieť ako vyznávači ideológie, ale neprestajne tvrdia, že bránia neutrálne jadro, samotné základy demokratického kompromisu. Onedlho je každá iná frakcia  označená ako anti-liberálna, pretože ich záujmy a presvedčenia sa líšia od ich liberálnej neutrality, ktorú chcú mať zaistenú pri ústavnom vyjednávacom stole. A čím viac narastá dominancia liberálnej ideológie, tým ľahšie sa neutrálne procesy konštitučnej vlády stávajú korisťou liberálnej frakcie, a interpretácia ústavných klauzúl je upravená tak, aby umožnila vylúčiť disentérov z verejnej sféry. Najbizarnejší výsledok tejto situácie je, že ústavný režim skolabuje (pretože už neplní svoju stabilizačnú funkciu), ale nikto ho za skolabovaný nepovažuje, pretože tí, čo ho zničili, považujú sami seba za jeho dokonalých obrancov a všetky jeho tradičné prvky zachovávajú nedotknuté.

Neliberálom sa v dnešných liberálnych demokraciách vodí podľa vyššie načrtnutého scenára. Môžu sa pokúšať odraziť nápor liberálnej ideológie a znova si nárokovať procedurálnu neutralitu, ktorú im sľubuje ústava, ale je to stratený boj, a to z dvoch dôvodov. Preto, že spojenie liberálnych procedurálnych postupov a liberálnej ideológie je veľmi jednoduché a v stabilnej demokratickej spoločnosti ľudia prejdú od jedného k druhému bez obzvlášť veľkej duševnej námahy. A tiež preto, že liberáli odmietajú spolupracovať v ústavnom rámci s tými, ktorí nezdieľajú ich presvedčenia. Tí, ktorí im neskočia na ich liberálnu ideológiu, nemajú nárok na podiel na vláde a ak aj nie sú násilne vylúčení, kompromis a politické dohody je takmer nemožné dosiahnuť.

Víťazstvo liberalizmu nás učí jednu dôležitú vec, ktorú mnohí, ktorí stoja mimo liberálny ideologický konsenzus veľmi dlho odmietali prijať. Prežitie liberálneho demokratického režimu a jeho rozkvet nemôže závisieť  primárne len na integrite ústavných procedúr a neutrálnych mediačných štruktúr. Úmysel vytvoriť vládu s procedurálnymi ustanoveniami, ktorá odolá kultúrnemu zmätku a zmene režimu je obdivuhodný a v dnešnom svete s gigantickými štátmi a obrovskou populáciou je aj veľmi užitočný. Ale Humeov proceduralizmus, ktorý robí z neutrality najdôležitejší princíp vlády, je nielen neschopný stabilitu vlády udržať, on je voči stabilite vlády otvorene nepriateľský. Liberálne demokracie, republiky amerického typu, stoja a padajú s integritou a stabilitou kultúry, ktorá dominuje v populácií, s oddanosťou  populácie spoločnému chápaniu dobra a zameraní na transcendentného Boha.

12. 5. 2018

Predestinácia

Biblia predestináciu (predurčenie) zjavne učí - Rim 8:29 a muži renesancie i skorého novoveku to veľmi dobre vedeli. Nikto z nich nepopieral, že Boh niektorých ľudí predurčil ku spáse. Zásadne sa však líšili pokusy týchto mužov zladiť skutočnosť predurčenia s ideou, že človek má slobodnú vôľu. Niektorí slobodnú vôľu popreli, iní ju skúšali vysvetliť tak, aby sa s Božím predurčením zhodovala.

Protestantskí kacíri tvrdili, že Boh predurčil niektorých k večnému životu, ale popierali slobodnú vôľu (od  chvíle, keď v Adamovi a Eve ľudské pokolenie spáchalo dedičný hriech) a v dôsledku toho popierali, že človek si môže spásu akýmkoľvek spôsobom zaslúžiť. Teda reformátori vo všeobecnosti zastávajú predestináciu bez slobodnej vôle a bez zásluh.

Luther učil, že Boh predurčil  niektorých ku spáse a že si ju nemôžu nijako zaslúžiť, nie je to v ich moci (od Adama a Evy nemáme slobodnú vôľu, robíme len zlo). Ale Boh nikoho nepredurčil pre večné zatratenie, ľudia si zatratenie zaslúžili nedostatkom viery. Teda toto voláme pozitívnou a jedinou predestináciou, Luther učí jednu predestináciu bez slobodnej vôle a bez zásluh.

Kalvín učí dve predestinácie. Boh predurčil ľudí k večnej spáse AJ k večnému zatrateniu - teda dvojité predurčenie a ani jedna skupina si to nezaslúžila. Nemajú slobodnú vôľu. Teda Kalvín má dvojitú predestináciu bez slobodnej vôle a zásluh.

Katolícka cirkev učí, že jestvuje pozitívna predestinácia (ku spáse) a že človek má slobodnú vôľu (prvým hriechom ju nestratil). Predestinácia znamená, že Boh od večnosti rozhodol, že niektorí ľudia POUŽIJÚ SLOBODNÚ VôĽU aby spolupracovali s Božou milosťou a tak si zaslúžia spásu (v istom zmysle).
Dvojitú predestináciu (predurčenie aj k zatrateniu) Cirkev odsudzuje ako blud. a učí, že tí čo sú zatratení sú zatratení preto, že sa sami rozhodli odmietnuť Boha, nie preto, že ich Boh predurčil k záhube. 
Cirkev teda zastáva  jednu predestináciu so slobodnou vôľou a zásluhami. To ale katolíckym teológom  nebráni prísť s rozličným výkladom toho, ako vôľa, zásluhy a predurčenie spolu ladia.

Napríklad Banez tvrdí všetko čo Cirkev, ale dodáva vysvetlenie, ktoré zobral zo sv. Tomáša Akvinského: Boh stojí mimo dejiny a nie je ich súčasťou, ON je príčinou všetkých vecí a teda aj úkon slobodnej vôle musí byť zapríčinený Bohom. To je takzvané "premotio" , predchodnosť. Tak sú všetky naše skutky aj  slobodné aj zapríčinené Bohom a to nie je rozpor. Teda Banez učí jedno predurčenie, so slobodnou vôľou, zásluhami a Božou predchodnosťou.

Molina ale zastáva všetko čo Cirkev (aj predurčenie aj slobodnú vôľu), a dodáva: Boh je príčinou všetkých vecí, okrem ľudskej slobodnej vôle. So slobodnou vôľou len spolupracuje. Spolupracuje s ňou, lebo má tzv scientia media, bezprostredné poznanie budúcich rozhodnutí človeka. Tak teda on nespôsobuje, že ľudská bytosť koná spásne skutky (skutky, ktoré ju privedú do neba), ale predvída, kto sa pre konanie takých skutkov rozhodne a práve s takýmito spolupracuje, aby ich neomylne doviedol ku spáse. Predestinácia spočíva v predpoznaní spásy niektorých ľudí a nie v tom, že ich spása je zapríčinená Bohom. Teda Molina učí jednu predestináciu, slobodnú vôľu, zásluhy a súbeh Božieho pôsobenia.


www.iteadthomam.blogspot.com

2. 5. 2018

Je vychádzanie osôb Najsvätejšej Trojice v súlade s Božou  večnosťou a nemennosťou?
Francisco Romero Carrasquillo

Otázka: v Summa theologiae Ia, q.27, Akvinský podrobne vysvetľuje čo sa deje v Najsvätejšej Trojici. Otec plodí Syna. Otec a Syn vydychujú Ducha. Všetky tieto pojmy implikujú pohyb, plodenie, vychádzanie, dýchanie atď. Vieme ale, že Boh je nemenný. Niet v ňom pohyb, lebo to by vyžadovalo potencialitu a v Bohu nie je potencia, On je čistý akt. Ako teda môže nemennosť a pohyb bezrozporne koexistovať?

Taktiež sa zdá, že je tu istý rád alebo následnosť Božských osôb - Boh Otec, prvý princíp, nesplodený. Boh Syn, splodený, zrodený z Boha Otca. Boh Duch Svätý, vychádzajúci z Boha Otca a Boha Syna. V Bohu je ale len jedna božská podstata, ktorú tri osoby nezdieľajú, ale ktorá v každej subsistuje. A esencia a existencia sú v Bohu totožné. Ako možno zladiť jednu esenciu a existenciu s Božskými osobami, ktoré zjavne nasledujú po sebe?

Odpoveď: Výborná otázka. Boh je naozaj nemenný čistý akt a preto v ňom niet akýkoľvek pohyb. A ani nie je správne hovoriť, že v Bohu je "následnosť", lebo to by naznačovalo pohyb. Ide o večné vychádzanie. Otec večne plodí Syna a Otec so Synom večne vydychujú Ducha Svätého. V dôsledku toho je predchodnosť a následnosť medzi Božskými osobami, ale nie je to časová postupnosť, pretože Otec nebol skôr ako Syn a ani Syn nebol skôr ako Duch Svätý. Ide skôr o istý rád vychádzania. Otec nevychádza z nikoho, je nezrodený, nesplodený, nevychádzajúci. Syn vychádza z Otca spôsobom plodenia a spolu s Otcom (Otec skrze Syna) vydychujú Ducha Svätého. Nič z toho ale nevnáša do Božej jednoduchosti rozdelenie, pretože všetko toto vychádzanie je identické s Božou esenciou. Sv. Tomáš takto argumentuje 

Námietka 2: "Všetko čo vychádza sa líši od toho, z čoho vychádza. Ale v Bohu nie je rôznosť, ale najväčšia jednoduchosť. Preto v Bohu nie je vychádzanie."

K námietke 2: "Čokoľvek vychádza spôsobom vonkajšieho vychádzania, sa nutne líši od zdroja, z ktorého vychádza, zatiaľ čo vychádza vnútorne, inteligibilným vychádzaním, sa nutne nelíši. Naopak, čím dokonalejšie vychádza, tým bližšie je k tomu, z čoho vychádza. Lebo je zrejmé, že čím lepšie je vec poznávaná, tým tesnejšie je rozumové chápanie spojené a zjednotené s rozumovým činiteľom. Lebo rozum je samotným aktom poznávania zjednotený s poznávaným objektom. A pretože Boží rozum je tou najvyššou dokonalosťou Božou (Q[14], A [2]), Božie Slovo je nutne dokonale zjednotené so zdrojom, z ktorého vychádza, bez akejkoľvek odlišnosti" (ST Ia, q. 27, a. 1, ob. 2, ad 2).
Existuje existencia?
Edward Feser


Existencia existuje - Ayn Randová
Existencia nexistuje - kardinál Cajetán

Oba výroky znejú na prvé počutie podivne. Čo to znamená, že existencia existuje? Je to niečo ako povedať, že kameňovitosť je kameň a ľudskosť je ľudská bytosť, čo ale nie je pravda? A čo znamená, že existencia neexistuje? Znamená to, že vlastne nejestvuje nič, čo tiež nie je pravda? Môžu byť oba výroky nepravdivé?

Interpretujme ich ako protikladné: "Všetky existujúce veci existujú" a "Žiadna existujúca vec neexistuje." Vtedy môžu byť oba nepravdivé, ak aspoň jedna existujúca vec existuje a ak niečo neexistuje. Ale výrok "Niektoré existujúce veci neexistujú" je autokontradikcia a "Žiadna existujúca vec neexistuje" sa zdá byť vnútorne rozporný tiež. Okrem toho "Všetky existujúce veci existujú" je tautológia. A nemyslím si, že by Cajetán plánoval vysloviť takú zjavnú nepravdu, ani že by Randová chcela deklarovať takú triviálnu pravdu. Takže ani na druhý pohľad neznejú tieto výroky zrozumiteľnejšie.

Skúsme tretí raz. Čítajme "existuje" podľa Fregeho, ako existenčný kvantifikátor. V tomto prípade sú oba výroky nesprávne sformulované, je to úplne nezrozumiteľná hatmatilka. Randová znie akoby "Je nejaké X také, že je nejaké X také, že....." a Cajetán zasa akoby tvrdil, že "Neplatí, že je nejaké X také, že je nejaké X také..."

Štvrtý pokus. V skutočnosti oba výroky sú dokonale pochopiteľné, ak ich vnímame v kontexte. Randovej poznámka je z knihy Úvod do objektivistickej epistemológie. Vo Filozofickom myslení Ayn Randovej Wallace Matson hovorí: "Randová týmto myslí, že sú veci, ktoré sú nezávislé na tom, čo si o nich myslíme" (str.22) Randová to kladie ako "axiomatické" v tom zmysle, že hoci sa to nedá dokázať, nedá sa to ani koherentne poprieť. Prečo nie? Uyl a Rasmussen v ich "Realizme Ayn Randovej" hovoria, že pre Randovú je rozum vždy zameraný na objekt, je preto samozrejmé, že objekt existuje -- konkrétne existuje niečo ako objekt niekoho intelektu a niekto ako subjekt tohoto intelektu.

Tu sa dá samozrejme položiť otázka. Ak pripustíme, že objekt niekoho vedomia existuje qua object -- teda intencionálne -- z toho neplynie, že jestvuje v realite nezávislej na myslení. (drak videný v halucinácii jestvuje, ale iba ako halucinácia, nie ako materiálny objekt.) Ak pripustíme, že jestvuje intelekt, Hume alebo Lichtenberg by spochybnili -- nie naozaj, ale pýtali by sa -- či je nejaké jestvujúce ja, ktoré slúži ako subjekt tohoto vedomia. Ale aj v takom prípade by Randová mala dokázateľne niečo, čo by nemohla koherentne vyvrátiť, konkrétne existenciu aspoň vedomia, hoci len ako intencionálnu. Okrem toho, výrok “existencia existuje,” chápaný len ako nárokovanie skutočnosti, že existencia niečoho nemôže byť koherentne vyvrátená je určite pochopiteľný. Ale čo to hovorí o extramentálnej realite?

To nás privádza ku Cajetánovi.  Jacques Maritain ho cituje vo svojom Úvode do metafyziky, keď komentuje Cajetánove poznámky k Akvinského pojednaniu De ente et essentia. Akvinský slávne argumentuje, že je reálny rozdiel medzi esenciou veci (čo vec je) a existenciou (že vec je). Ak vnímate strom, vnímate súcno ako je vymedzené jeho vlastnou esenciou, esenciou stromu. Rozum abstrahuje univerzálny vzor, nazvime ho stromovitosť, a toto súcno chápe ako strom. Ale tak ako je tá abstrahovaná "stromovitosť" odlišná od esencie konkrétneho individuálneho stromu, tak je aj súcno ako také, či abstrahované alebo pojmovo vnímané, odlišné od existencie ("od aktu existovania") konkrétneho individuálneho stromu.

V Maritainovom chápaní Cajetánovho "Existencia neexistuje" prichádzame k tomu, že existencia uvažovaná abstraktne alebo pojmovo, nie je to isté ako existencia konkrétneho mimo rozumového objektu. A to je pravda. Cieľom tejto Maritainovej poznámky je zdôrazniť rozdiel medzi tomizmom a leibnitzovským typom racionalizmu, ktorý tvrdil, že na rozume nezávislá realita sa dá vyčítať z rádu pojmov. Z toho dôvodu (nielen tohoto) tomisti trvajú na reálnej dištinkcii medzi esenciou a existenciou. Jej popretie vedie ku kolapsu esencie v existenciu, alebo existencie v esenciu. Leibnitzov racionalizmus zrútil existenciu do esencie, esencia skolabovala v pojmy, ktoré sú podstatne závislé na intelekte a to naopak vedie k idealizmu. Racionalizmus historicky ustúpil idealizmu Kanta, Hegla a ďalších.

Podľa Uyla a Rasmussena by Randová svojou tézou "Existencia existuje" poprela tomistickú náuku o reálnej dištinkcii. Podľa nej poznať esenciu, teda čo vec je, je to isté ako poznať že vec existuje a žiadne ďalšie vysvetlenie existencie nie je potrebné. Preto, ak vo svojej mysli poznávam že niečo je také a také, tak poznávam aj jeho existenciu. Preto ako nemôžem koherentne vyvrátiť poznanie toho a toho, potom nemožem koherentne vyvrátiť že "existencia existuje"

To by tiež vysvetlilo Randovej ateizmus. Ak existencia kontingentného (nenutného, nahodilého) súcna nie je reálne odlišná od jeho esencie, takže nie je treba k esencii pridať existenciu, aby vec skutočne existovala, tak potom argumenty, ktoré Akvinský v De ente et essentia dáva pre existenciu Boha -- chápaného ako ipsum esse subsitens, teda bytie subsistujúce samo o sebe -- ako zdroja existencie všetkých veci, neplatia.

Ak to Randová chápe takto, potom je rozhodne v konflikte s Cajetánom a tomistami. Zdá sa, že Randová aspoň implicitne prijíma názor, že rád na mysli nezávislej reality je poznateľný z rádu pojmov. Ako je možný takýto rozdiel, keď i Randová, i Cajetán i  tomisti sú aristotelici? Uyl a Rasmussen hovoria, že Randová chápe Aristotela podobne ako William z Ockhamu, ktorý tiež popieral reálnu odlišnosť. A Ockham je pre tomistov ten, ktorý viac než ktokoľvek druhý prispel k rozkladu aristotelsko-scholastickej tradície.

Je ironické, že Randová v snahe brániť realistickú metafyziku pred idealizmom prijíma idealistické pozície. Ale ako jej povedal Pius X, "nemôžeme, a najmä v metafyzických otázkach, odvrhnúť Sv.Tomáša a neutrpieť tým veľké škody."