Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

8. 10. 2017

Milosť

O. Katzer

Neprítomnosť milosti posväcujúcej, a oveľa viac jej strata, sa musia prejaviť zhubnými následkami. Celá tragika je pre nás nepredstaviteľná, pretože žijeme viac menej len zmyslovým životom a len výnimočne sa dokážeme vzchopiť k duchovnému životu. I keď dnes "dospelý nadčlovek" v reverende podceňuje nebezpečenstvo diabolského náporu (napríklad vypustí exorcizmus zo sv. krstu), či si z neho dokonca robí posmech, nie je tým smutná realita odstránená zo sveta a ako poznamenáva aj pohan Goethe: "Diabla ľudkovia necítia nikdy, ani vtedy nie, keď ich už drží za golier." (Faust I diel)

Neprítomnosť posväcujúcej milosti vrhá dušu do diablovej moci a človek je nevyhnutne stratený, keby mu na pomoc neprišla gratia medicinalis - milosť pomáhajúca. Objektívne dôkazy podávajú dejiny. To čo sa pred krátkou dobou udialo, dve svetové vojny s hrôzami koncentračných táborov všade po svete, je smutnou ilustráciou. Čítajte noviny, počúvajte rádio, čudujte sa pred obrazovkou: je to, pred čím sa trasieme hrôzou, ak v nás ešte zostala iskrička ľudského citu, je to ľudské? Určite nie. Je to zvieracie? Nie, lebo nijaké zviera nie je tak krvilačné ako človek. Zostáva posledná možnosť. Je to diabolské a diabolské je aj to, že sa slovo Satan rozpustilo v rozprávkach. Je snáď božské, čo činíš "dospelý nadčlovek", pre ktorého Boh už zomrel? Vari nepočuješ zúfalé kvílenie trpiaceho ľudstva zo spustošených materníc takzvaných matiek, zo zničených domovov, nemocníc, koncentračných táborov, väzníc, nevestincov, brlohov omamných jedov atď?

"Poznávaš ma? Kostra. Ohava. Poznávaš svojho pána a majstra, ktorému si sa upísal? Čo ma zadrží - tak volá tvoj pán - a dopadne na teba moja päsť a rozdrvím ťa..... i tvoju kultúru. " (Faust, Hexenkuche).

Nevieš "dospelý nadčlovek", čo je to milosť?  Tak spoznáš život bez milosti. Nevieš čo je dobro? Tak ho spoznáš skrze zlo. Nevieš čo je pravda? Tak ťa poučí lož. Krása ti nie je známa? Tak sa budeš pásť na ohavnosti. Že takéto poblúznenie ľudstva nie je mysliteľné bez Satanovej nadvlády by malo byť zrejmé.

Naša zvrátenosť sa ukazuje už v tom, že tomu, čo je Bytie samé, to jest Bohu pripisujeme len pomyselnú skutočnosť, zatiaľ čo každodenná pominuteľnosť znamená pre nás skutočnosť samú. Ale to je tiež trest za prvotný hriech. My, ktorí tak radi hovoríme o Mystickom tele Kristovom a chceme sa mu pripodobniť si neuvedomujeme, že sme predovšetkým údmi mystického tela Adamovho, a kde trpí hlava, musia trpieť aj údy.

Že nám tieto skutočnosti nič nehovoria pre zatvrdlivosť nášho srdca a tuposť ducha dokazuje už to, že by sme chceli odkladať krsť na dobu "duchovnej zrelosti." To je taká múdrosť, ako chcieť odložiť záchranu topiaceho sa až na dobu, keď vie plávať. Trestuhodné jednanie. Vyslovený nezmysel. Samozrejme, Cirkev nebola tak "múdra", ako my dnes,  keď nariadila aby sa dieťa krstilo, pokiaľ možno, hneď v deň narodenia.  Cirkev svätá, starostlivá matka, vedela o všetkých nebezpečenstvách, ktoré ohrozujú dieťa. Vedela aj o všetkých nádherách, ktoré Boh dieťaťu ponúka, ale ktoré mu rodiča
tak často upierajú. Dnes rozumieme predsa všetkému.

Odpustite mi tú trpkú iróniu, ale máme vôbec potuchy, čo sa pri svätom krste odohráva v duši?
Blahobyt

Blahobyt  západného štýlu života nesie zmiešané dôsledky. Na jednej strane nám prosperita uľahčila život a uvoľnila množstvo peňazí, ktoré môžeme použiť pre šírenie Božieho slova a pomoc núdznym. Na druhej strane veci , nakúpené za prostriedky z tohoto blahobytu plynúce, vyžadujú veľký diel nášho času a pozornosti. Požiadavky nášho materialistického životného štýlu sa v skutočnosti zmenili na tyraniu, ktorá spotrebuje väčšinu našej energie. Industrializácia priniesla vyšší životný štandard a kratší pracovný týždeň. Na začiatku 20. storočia pracoval každý člen rodiny zhruba 60 hodín týždenne a neraz sedem dní v týždni (starosť o dobytok a polia) aby rodina vôbec prežila. V polovici 20. storočia sa na západe skrátil pracovný týždeň na 48 hodín a v mnohých rodinách to bol len otec-manžel, ktorý chodil do zamestnania a zarábal. Dnes sú v drvivej väčšine rodín potrebné dva príjmy, aby udržali rodinný materialistický životný štýl. Americkým snom pred štyrmi desaťročiami bola dobrá práca, slušné bývanie a pekné auto. Dnes si americký sen žiada isté zamestnanie, dôchodkové sporenie, dom, dve až tri autá, chatu, dom pri jazere, karavan alebo príves, poistenie, ktoré kryje každú možnú životnú situáciu, a samozrejme vysokoškolské vzdelanie pre všetky deti. Vlastníctvo materiálnych vecí a zabezpečená budúcnosť, ktorú tieto veci umožňujú sa stala meradlom úspechu. Ale Ježiš povedal "Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba" (Mt 6:34).

Pôvodným účelom vecí bolo urobiť náš život ľahším a pohodlnejším. Veci však postupne prevzali nad nami moc a my sme moc nad nimi stratili. Boh nám nebráni užívať si dobrá, ktoré plynú z našej namáhavej práce, ani nezakazuje užívať si veci, ktoré si za svoju mzdu dokážeme zaobstarať.

Napomína nás však, aby sme sa nenechali polapiť do osídiel všetkých tých statkov natoľko, že prestaneme plniť náš hlavný cieľ - slúžiť Bohu a všetko čo máme použiť na jeho väčšiu slávu. V dnešnej kresťanskej spoločnosti je však väčšina kresťanov natoľko slepá, že nedokáže rozpoznať čo od nich Boh chce a ako On chce, aby minuli svoje peniaze. Zmyslom peňazí a majetku je, aby nás oslobodili a my sme mohli robiť viac pre Krista, nie menej. Keď sa hlavným zmyslom života stane obstarávanie materiálnych vecí, zanikajú všetky pochybnosti o tom, komu vlastne slúžime. "Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo k jednému bude lipnúť a druhým pohŕdať. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone" (Mt 6:24).

Boh nás opakovane varoval, že hmotné statky a svetské radosti sú najväčším nebezpečenstvom, ktorému musíme vzdorovať.  A napriek tomu väčšina kresťanov na Západe považuje pachtenie sa za nimi za normálne a prípustné. Väčšina z presne týchto kresťanov však nie je zo svojím životom spokojná. Takže bohatstvo a nadbytok spokojnosť nerozmnožujú, ale umenšujú. 

Existuje päť veľkých nebezpečenstiev spojených s hmotnými statkami, ktoré musia kresťania poznať.

- Pocit, že pôžitkársky a konzumný životný štýl je normálny. Keď náš príjem nestačí na okamžité ukojenie všetkých túžob, tak si zoberieme hypotéku a svoje žiadosti ukojíme na úkor budúceho príjmu. To nakoniec vedie k tomu, že si požičiame viac, ako dokážeme splatiť.

- Sústredenie sa na svetské úspechy. Veľa kresťanov je zrelých duchovne i materiálne. Keď ale posudzujeme ľudí podľa ich materiálnych úspechov a nie podľa ich duchovnej úrovne, naše videnie je deformované svetskými normami.

- Odvrátenie od Boha. Nič nebráni kresťanovi poslúchať Boha viac, ako bremeno materiálneho pohodlia. Keď sme si prispôsobili život tak, že je naplnený materiálnym pôžitkami, je ťažké, až nemožné vzdať sa ich, ak služba Bohu vyžaduje, aby tieto pôžitky boli obmedzené či nadobro odstránené.

- Povýšenecký postoj. Tí, ktorým Boh zveril zodpovednosť za hmotné statky a ich zdroje musia túto zodpovednosť starostlivo vykonávať a za nesprávne užívanie týchto statkov budú súdení. Na toto však mnoho z tých, ktorým sa dostalo blahobytu zabúda a žijú, ako by bohatstvo nedostali od Boha a nemuseli s ním podľa Božej vôle nakladať.

- Nevšímavosť k núdznym. Nebezpečenstvo materiálneho nadbytku je aj v tom, že si začneme časom myslieť, že ho majú všetci. To nás zaslepí a nevidíme biednych a núdznych okolo nás. Dávať chudobným almužnu, prístrešie a jedlo bezdomovcom, podporovať núdznych, to prikazuje Boh. To nie sú prosby, to sú prikázania. A vďaka rozšírenému nadbytku hmotných vecí sú tieto príkazy medzi západnými kresťanmi plošne zanedbávané.

Vo veci hmotných statkov je vždy potrebné dosiahnuť vyváženosť. Boh nemá pre každého jednotlivca ani pre každú rodinu ten istý plán. Naším spoločným cieľom je užívať materiálne veci, ale nenechať sa nimi ovládať a nebyť nimi zneužívaný. Preto si kresťania musia uvedomiť, že slúžia v prvom rade Kristovi a všetko ostatné je až potom. Teda, že všetko čo robíme a čo máme musí byť pripravené pre použitie v službe Bohu.

5. 10. 2017

Tridentská svätá omša a procesia pri príležitosti 100 výročia zjavenia vo Fatime.

Pri príležitosti 100. výročia zjavenia Panny Márie vo Fatime sa bude konať 13. októbra v Bratislave procesia so sochou Panny Márie. Pred procesiou  bude slúžená tradičná sv. omša o 16:30 v kostole Milosrdných bratov.  Celá akcia bude pokračovať o 18:00 modlitbou večeradla pri Morovom stĺpe na Rybnom námestí a po modlitbe bude nasledovať procesia od Morového stĺpu ku kostolu sv. Jána z Mathy.


9. 8. 2017

Ďalšia fáza Bergogliovho debaklu:  Nástup teplej cirkvi.

Christopher A. Ferrara

Ako som už veľa krát poznamenal, podstatnou novinkou Bergogliovho pontifikátu, dokonca i uprostred búrlivého mora novôt pokoncilnej epochy, je jeho starostlivo plánovaný a neúnavne uskutočňovaný útok na šieste prikázanie, ukrytý pod pláštikom "sprevádzania" a "integrácie" verejných hriešnikov žijúcich v "druhých manželstvách" a iných "neregulérnych zväzkoch" skrze vágny proces "rozlišovania" ich "konkrétnej situácie." Inak povedané, ide o situačnú etiku v sexuálnych záležitostiach. Tento vývoj je jednoducho apokalyptický. Pre, to čo pozorujeme, niet iné vhodné pomenovanie.

Tento útok mal od svojho samotného počiatku aj druhý cieľ a to zmainstreamovanie, znormálnenie habituálnych páchateľov sodomie a ich "homosexuálných zväzkov." Nezabúdajme, že to bol Bergoglio, ktorý vhodil túto homoloptu do hry, keď schválil a nariadil zverejnenie dokumentu, falošne predstaveného svetu, ako predbežná správa zo Synody biskupov v 2014, hoci oni ju ani nevideli a neskôr rozhodne odmietli. V tej správe čítame:

Homosexuáli majú dary a kvality, ktoré môžu ponúknuť kresťanskej komunite: sme schopní prijať týchto ľudí a zaručiť im bratské miesto v našich spoločenstvách? Často si sami želajú stretnúť sa s Cirkvou, ktorá im ponúka vľúdny domov. Sú naše spoločenstvá schopné toto zabezpečiť, prijať a oceniť ich sexuálnu orientáciu bez toho, aby kompromitovali katolícku náuku o rodine a manželstve?

Vytvoriť "vľúdny domov" pre homosexuálov AKO homosexuálov si vyžiada akceptovať ich satanskú paródiu na manželstvo. Preto ten istý dokument hovorí, že kým "rovnako pohlavné zväzky nemožno považovať za rovnocenné s manželstvom medzi ženou a mužom ..... sú prípady, kedy vzájomná podpora až za cenu obete predstavuje vzácnu podporu pre život partnerov." 

Bol to Bergoglio, ktorý trval na tom, aby bol tento ohavný text vložený do aktov Synody v roku 2015, akoby ho boli biskupi odobrili, hoci v skutočnosti odmietli tento “najotrasnejší dokument v rímskych dejinách,” ktorého podvodná publikácia ako "ich" správy vyvolala otvorenú rebéliu proti Bergogliovej nešikovnej manipulácií so synodálnym procesom. (Poznámka: anglická, francúzska a španielska verzia dokumentu bola z vatikánskeho webu odstránená, zostala tam len talianska a portugalská.)

Pozrime sa na nasledujúce známky toho, kde Bergoglio stojí, vzhľadom na víťazný pochod militantného homosexualizmu skrze Cirkev a Štát:

Na samom začiatku svojho pontifikátu Bergoglio ustanovil verejne známeho homosexuála, msgr. Battista Ricca, za preláta svojej pápežskej domácnosti a takzvanej Vatikánskej banky.
Čeliac škandálu s týmto menovaním, počas tlačovej konferencie na palube lietadla, predniesol Bergoglio svoje neslávne "kto som, aby som súdil?", rešpektujúc "osobu, ktorá je homosexuál a hľadá Boha a má dobrú vôľu ..." - čo znamená aktívneho homosexuála, ktorý, ako je s istotou dokázané, bol zapletený do veľkého počtu sodomitských vzťahom, vrátane mladého muža, s ktorým bol prichytený vo výťahu.

Bergoglio udal tón celého projektu nástupu teplej cirkvi v škandálnom rozhovore pre magazín America v septembri 2013. Vysmial sa tam samotnej myšlienke neschvaľovania homosexuálneho správania: "Istá osoba sa ma raz, provokatívne, spýtala, či schvaľujem homosexualitu. Odpovedal som otázkou: "Povedz mi: keď sa Boh pozerá na osobu homosexuála, schvaľuje existenciu tejto osoby s láskou, alebo odmieta a zatracuje túto osobu? " Vždy musíme hľadieť na osobu. Tu vstupujeme do mystéria ľudskej bytosti. V živote Boh sprevádza osoby a aj my ich musíme sprevádzať, v ich situácii..."

Odvtedy nám Bergoglio predviedol veľké teátro s osobnými stretnutiami a fyzickým objímaním sa s pestrou škálou deviantov, dokonca prijal ako dané "manželstvo" ženy, ktorá predstiera že je muž a "vydala sa" za inú ženu. 
Bergoglio ostentatívne pobozkal ruku a koncelebroval omšu so známym prohomosexuálnym kňazom a aktivitstom a modlil sa na hrobe prokomunistického kňaza a rebela Lorenza Milaniho, ktorý bol, ako napísal Bergogliov obľúbený ľavičiarsky plátok La Repubblica -“bohémsky umelec neskrývanej homosexuality,” ktorého korešpondencia obsahuje obscénne, zvrhlé odkazy na jeho lásku k chlapcom, v ktorých pripúšťal pokušenie ich sexuálne zneužiť, ktorému bránil strach z Pekla.
Bergoglio odmietol hovoriť proti legalizácii "homosexuálnych zväzkov", "homosexuálneho manželstva" či dokonca "adopcie homosexuálmi" v Taliansku, Írsku, USA či Malte.
Z tohoto neplnenia si povinností pápeža sa vyhovoril vyhovoril tak, že "Pápež sa nemieša do konkrétnej politiky v nejakej krajine" - čo je ale presne to, čo sám robí, keď ide o politické témy mimo jeho kompetencie, ako "klimatické zmeny", či imigračná politika.  Jeden z mála otvorených oponentov "teplej cirkvi" medzi biskupmi je arcibiskup Charles Chaput, ktorého menoval Benedikt XVI. Chaput, ktorý bol americkým delegátom na zmanipulovanej synode, vydal  smernice, ktorými zakazuje udeľovať Sväté prijímanie sexuálne aktívnym "homosexuálnym párom", rozvedeným a "opäť sobášeným" párom, ktoré udržujú svoje cudzoložné sexuálne vzťahy. Bergoglio ho odmietol spraviť kardinálom a konzistórium za konzistóriom ho vynecháva, hoci Philadelphia je tradičným kardinálskym stolcom.

S Bergogliovou ťažkou rukou na kormidle Petrovej bárky, ktorá sa čoraz zúrivejšie nakláňa na ľavo, homosexuáli, ktorí uprostred tej najhoršej krízy, akú Cirkev za 2000 rokov zažíva, zamorili Cirkev na každej úrovni, všade vyliezajú, niekedy za priamej Bergogliovej asistencie.

Rastúci zástup hlásateľov a budovateľov “teplej cirkvi”

LGBT-mainstreamer  James Martin, SJ

Nechutne afektovaný fr. James Martin, ktorý rád a často hovorí “Do peklal!”, je neúnavný hlásateľ  “homosexuálneho” kňazstva a  “homosexuálneho” manželstva. Nielenže sa vyhol všetkým cirkevným trestom za podvracanie neomylnej cirkevnej morálnej náuky, ale Bergoglio z neho spravil konzultanta pre vatikánsky sekretariát pre sociálnu komunikáciu. Bergogliov Vatikán zjavne víta jeho prohomosexuálny aktivizmus, vrátane knihy o "budovaní mostov" medzi Cirkvou a imaginárnou "LGBT komunitou", v ktorej Martin odmieta učenie Cirkvi, ktoré potvrdil dokonca ešte aj "aktualizovaný" katechizmus Jána Pavla II, teda že homosexuálny stav je objektívne vnútorne nezriadený (Martin ho radšej volá "inak zameraný"), že homosexuálne akty sú ťažko zvrátené a že sodomia je hriech.

Martin vytrvalo šíri presvedčenie že Boh “stvoril” homosexuálov a “transgenderov” ako takých, čo zmôže znamenať len to, že ich zámerne obdaril s vnútornou nezriadenosťou a tak do nich vložil sklon k skutkom ťažko zvráteným.

Vo videoklipe, v ktorom bráni svoju knihu, Martin cituje cirkevné učenie o vnútornej nemorálnosti sodomie a rýchlo ho zavrhuje s tým, že "LGBT" komunita ho neprijíma. Zvyšok videa zobrazuje obrázky šťastných "gayov" v ich šťastných "gay" vzťahoch a argumentuje pre zrovnoprávnenie "LGBT" komunity v Cirkvi


Walter Kasper: od vyblednutého modernistu na hlavného teológa Bergogliovho veku milosrdenstva. Mier!

Kardinál Walter Kasper, Bergogliov obľúbený teológ, ktorého modernistické chápanie "milosrdenstva"  poháňa Bergogliov program morálnej rebélie, bránil írsku legalizáciu "homosexuálneho manželstva"  v roku 2015: “Demokratický štát má povinnosť rešpektovať vôľu ľudu. A zdá sa očividné, že ak väčšina ľudu chce homosexuálne zväzky, štát má povinnosť uznať také právo.”

Reinhard Marx: Pro “gay” ikona bohatej, nadutej a skorumpovanej nemeckej hierarchie
Kardinál Marx, ktorý informoval svetovú tlač, že Bergoglio vyjadril“radosť” nad tým, že nemeckí biskupi povolili udeľovanie Svätého prijímania cudzoložníkom, realizujúc tak Amoris Laetitia, nevidí problém v nedávnom legalizovaní "homosexuálneho manželstva" v Nemecku. Skutočným problémom je, hovorí, "že Cirkev nikdy nebola priekopníkom, pokiaľ ide o práva homosexuálov."
O "homosexuálnom manželstve" Marx povedal: "Kresťanský postoj je jedna vec. Iná vec je, či možno všetky kresťanské mravoučné koncepty uzákoniť. Kto si neuvedomuje, že jedno nevedie automaticky k druhému, nechápe podstatu modernej spoločnosti."

Christoph Schönborn: "oficálny" interpret  Amoris Laetitia a falošne konzervatívny priekopník normalizácie "homosexuálneho manželstva" a "adopcie pre homosexuálov"

Kardinál Schönborn, ktorého Bergoglio nazval “veľký teológ” pričom ho omylom považoval za sekretára kongregácie pre náuku viery, ukazuje cestu k tomu, aby Cirkev akceptovala "homosexuálne manželstvá", "adopciu pre homosexuálov" a  "LGBT rodiny".

Life Site News uviedli, že v roku 2015 v interview pre La Civiltà Cattolica, ktorej obsah schvaľuje Bergogliov štátny sekretár kardinál Parolin, Schönborn povedal: “Môžeme a musíme rešpektovať rozhodnutie utvoriť zväzok s osobou rovnakého pohlavia a hľadať prostriedky v rámci civilného zákona, ako ochrániť ich spoločný život zákonmi a trvalo im zabezpečiť túto ochranu.” Bergoglio označil Schönborna za svojho dôveryhodného “vykladača” AL.

Schönbornova vlastná katedrála vo Viedni vydala pamflet o AL, v ktorom zobrazuje žiariaci "homosexuálny pár" s adoptovaným dieťaťom, ktorému brutálne upreli právo na otca a matku. 
Sprievodný text napísal jeden s "otcov" toho dieťaťa a chvastal sa ich "dúhovou rodinou, modernou rodinou, nekonvenčnou rodinou...... je veľa mien pre našu svätyňu a hniezdočko. Ale my nie sme zvláštni, my, to znamená: ocko Bernd, tato Georg a syn Siya..... " Life Site News uvádza, “Ocko a tato” sa plánujú to zamerať na novú nevinnú obeť "adopcie pre homosexuálov", trojročné dievča z Johannesburgu v Južnej Afrike.

Arcibiskup Vincenzio Paglia: ktorý sa nechal namaľovať nahý na homoerotickej freske vo svojej katedrále

Bergoglio spravil tohoto verejne “pro-homosexuáneho” preláta šéfom Pontifikálnej akadémie pre život a Veľkým kancelárom Inštitútu pre štúdium manželstva a rodiny, založeného Jánom Pavlom II.
Obe tieto inštitúcie Bergoglio zneutralizoval, prepustil predchádzajúcich členov a vymenoval do nich, medzi inými aj členov propagujúcich potraty a eutanáziu, ktorých menovanie Paglia bráni, a zároveň zmenil stanovy a poslanie týchto inštitúcií. Life Site News uvádzajú, že Bergogliove dosadenie Pagliu za hlavu týchto ustanovizní je “očividne transformácia… ktorá má presadiť odchýlku od vernosti katolíckej náuke o živote.” 

Paglia “zaplatil homosexuálneho maliara aby namaľoval rúhavú fresku v katedrálnom chráme v roku 2007. Na freske je aj sám arcibiskup.”

Blase Cupich, úlisný promotér Svätého prijímania pre sodomitov

Kardinál Cupich, kľúčový Bergogliov LGBT-mainstreamer, po uvedení do úradu arcibiskupa Chicaga, urýchlene ohlásil cestu k príjmaniu Svätej Eucharistie “homosexuálnym párom”. Na základe ich “nenarušiteľného” svedomia, sa môžu postaviť do radu na Sväté príjmanie verejní cudzoložníci v “druhom manželstve”, ktorých Cupich víta, kým “nerozlíšia, čo je Božia vôľa.”
Cupich na konferencii vo Vatikánskom tlačovom úrade povedal: “Myslím, že homosexuáli sú tiež ľudské bytosti a majú svedomie." Nová Bergogliova gnóza "rozlišovania" povedal, je "pre každého." 
Myslím, že si musíme dať pozor, aby sme nezaškatuľkovali nejakú skupinu akoby nebola súčasťou ľudskej rodiny, akoby pre ňu platili iné pravidlá. To by bola veľká chyba." Inak povedané, "homosexuálne páry", ktoré habituálne páchajú sodomiu, sú rovnako, ako heterosexuálni cudzoložníci, oprávnení prijímať Sväté prijímanie, kým "rozlišujú" či skončiť s páchaním sodomie. To rozhodnutie je len na nich.

Timothy Dolan: prerehotal si cestu počas nástupu "teplej cirkvi"
Keď profesionálny hráč futbalu Michael Sam urobil v roku 2014 svoj "comming out" ako homosexuál, kardinál Dolan, ktorého newyorkská arcidiecéza je skrz naskrz zamorená homosexuálnymi kňazmi, v národnej televízií povedal: “Dobre pre neho. Nijako by som ho nesúdil. Boh ťa žehnaj..... Tá istá biblia, ktorá nás učí o cnosti čistoty a vernosti a manželstve nás tiež učí nesúdiť ľudí. Tak ja hovorím, ‘Bravo.’” Dolan hanebne slúžil ako Grand Marshall pochodu na deň sv. Patrika v roku 2015 napriek tomu, že sa do sprievodu zaradil kontingent z “Gay Pride” pod dúhovou zástavou..

Joseph Tobin, priateľ “LGBT komunity”

Kardinálom Tobina spravil Bergoglio a ustanovil ho za hlavu arcidiecézy Newark. Minulý mesiac požehnal “púť homosexuálov” ktorá skončila svätokrádežnou omšou v katedrále v Newarku. Jeden z militantných homosexuálov, ktorý sa účastnil na tejto ohavnosti nazval kardinálovo požehnanie “zázrak.” The New York Times oslavovali udalosť takýmto titulkom: “Ako sa Cirkev mení, kardinál vítal gayov, oni prijali tento ‘zázrak’”.
Tobin podporuje Martinovu pro-LGBT propagandu a chváli jeho knihu: “V priveľa častiach našej Cirkvi sa LGBT cítia nevítaní, vylúčení a zahanbení. Martinova inšpiratívna nová kniha pozýva cirkevných predstaviteľov, aby slúžili s väčším súcitom a pripomína LGBT katolíkom, že sú rovnako súčasťou Cirkvi ako ktorýkoľvek iný katolík.”

Kevin Farrell: Ďalší usmievavý, srdečný, zmätený, teplých vítajúci "knieža cirkvi"

Kým iným, než Bergogliom povýšený na kardinála, pochoduje Farrell usilovne v Bergogliovej narastajúcej brigáde kardinálskych homofilov. Tiež chváli Martinovo volanie po zrovnoprávnení homosexuality a  "transgenderizmu" v Cirkvi. Martinova kniha, povedal, je “ vítaná a veľmi potrebná a pomôže LGBT katolíkom cítiť sa viac doma v tom, čo je nakoniec aj ich cirkev." Tento prelát je asi dostatočne "pro-gay", lebo bol povýšený na hlavu nového Bergogliovho "dikastéria pre laikov, rodinu a život", ktoré má pre rodinu urobiť toľko, čo urobila tá sfalšovaná synoda.
Life Site News sumarizuje rozhodujúcu úlohu Bergogliových kardinálov v Martinovej subverzii: “Františkom menovaní kardináli bránia jezuitovu pro LGBT knihu”

Pro “gay” biskup Robert McElroy,

Biskup Robert McElroy, hlava diecéze San Diego— ďalší regrút v množiacom sa mužstve pro-homosexuálnych Bergogliových nájazdníkov inštalovaných do kľúčových diecéz, chváli Martinovu knihu takto: "Evanjelium žiada, aby LGBT katolíci boli naozaj milovaní a cenení v živote Cirkvi. Nie sú. Martin nám dáva jazyk, perspektívu a zmysel pre nutnosť podujať sa na namáhavú, ale monumentálnu a Kristovi podobnú úlohu, nahradiť kultúru odcudzenia kultúrou milosrdnej inklúzie."
McElroy tiež požaduje, aby bola jeho diecéza "hlboko inkluzívna": aby prijímala matky a otcov, nádherne spojených manželskou láskou a láskou ich detí, rovnako ako .... LGBT rodiny.” Označil učenie katechizmu, že homosexualita je “vnútorne nezriadená” za “veľmi deštruktívny jazyk, ktorý myslím nemožno pastoračne použiť.” McElroy už explicitne povolil Sväté prijímanie rozvedeným a "znovu sobášeným",  ktorí "rozlíšili", že nepáchajú cudzoložstvo a na prijímanie pre sodomitov neuvalil žiadnu prekážku.

Fr. Thomas Rosica: Zúrivý “LGBT” pes

Neznesiteľne nadutý Fr. Thomas Rosica, attaché Vatikánskeho tlačového úradu na sfalšovanej synode, počas machinácie s prebiehajúcimi rokovaniami pobúrene vyhlásil: "Jubilejný rok milosrdenstva si žiada jazyk milosrdenstva, predovšetkým ak hovoríme o homosexuáloch alebo gayoch. Neľutujeme tieto osoby, ale uznávame ich za to, čím sú, sú to naši bratia a sestry, synovia a dcéry."

V úlohe zúrivého psa LGBT, Rosica zaútočil na Chaputa a iných biskupov (slovami  “niektorí biskupi”), ktorí kritizovali Martinovu knihu a jeho kampaň za normalizáciu LGBT  a obvinil ich, že "vztyčujú vysoké a nepreniknuteľné múry a stavajú hlučné komnaty kde sa ozýva ich monológ" a opozíciu voči Martinovej propagande pripísal "temnej a dysfunkčnej strane katolíckej blogosféry." 

Rosica sa vrátil späť k sfalšovanej synode, počas ktorej "odvážni biskupi a kardináli Cirkvi vyzvali svojich bratov biskupov a delegátov, aby boli pozorní k jazyku, ktorým hovoríme o homosexuálnych osobách." Pochválil predovšetkým novozélandského kardinála Johna Dewa, za jeho "horlivú žiadosť preskúmať náš cirkevný výraz "vnútorne nezriadené" na opísanie homosexuálnych osôb." Jazyk katechizmu je podľa Rosicu, len "scholastická teológia", ktorá "ide mimo a robí viac škody ako osohu."  Odvolávajúc sa na jeden z Bergogliových demagogických sloganov, Rosica vyhlásil: “Realita je dôležitejšia ako vznešené teologické a filozofické idey - čím myslel negatívne predpisy prirodzeného zákona, vrátane absolútnej neprípustnosti sodomie.

Robert Barron: Telegenický zmierňovač katolíckej náuky o hriešnosti sodomie a ohavnosti "homosexuálneho manželstva."

Popri očividných promotéroch "teplej cirkvi" tu sú ešte uhladení a súvisle hovoriaci "konzervatívni" komentátori ako biskup Robert Barron, samozrejme vybraný za biskupa Bergogliom, ktorí sa podieľajú na rovnakej misii tým, že vykladajú, že Cirkev nikdy nebola "proti homosexualite" a ospravedlňujú sa za údajnú necitlivosť k "homosexuálnym osobám", zatiaľ čo obrusujú hrany katolíckeho učenia a hovoria (ako Barron) o "neschopnosti dosiahnuť vysokú latku" cirkevného učenia o sexualite a tak vec redukujú na vysoký ideál a na "nekompletnú integráciu sexuálneho aktu" namiesto toho, aby hovorili o hriechu, ktorý volá do neba o Božiu pomstu.

Posledný, ale sotva najmenší Francesco Coccopalmerio:
Jeho osobný sekretár, ktorého doporučil na biskupa, má sklon k homosexuálnym orgiám.


Kardinál Francesco Coccopalmerio, predseda pontifikálnej komisie pre legislatívne texty, ktorý len na základe Amoris laetita vyhlásil, že verejní cudzoložníci, ktorí žijú v "druhom manželstve" majú byť pripustení ku Svätému prijímaniu, ak sa im zdá "nemožné" ukončiť cudzoložný sexuálny vzťah, tiež povedal, že toto sa nevzťahuje aj na "homosexuálne páry", pretože to "nie je prirodzený stav" narozdiel od "prirodzeného" heterosexuálneho cudzoložstva, avšak "môžeme ich akceptovať, privítať ich a prijať ich rozhodnutie....."
Je určite len špičkou veľkého ľadovca, že Coccopalmeriov osobný tajomník, Luigi Capozzi, bol zatknutý uprostred kokaínom hnaných homosexuálných orgií, ktoré sa diali v tej istej budove ako sídli vedenie kongregácie pre náuku viery. Podľa novinára, ktorý priniesol túto správu, Francesca Antonia Granu,  Coccopalmerio odporučil (neúspešne) Capozziho na biskupa.
Edward Pentin nedokázal získať oficiálne stanovisko Vatikánu k incidentu (pretože sa nedá poprieť) a hovorí, že zdroj zvnútra kúrie pripúšťa, že "príbeh je pravdivý" a že "rozsah homosexuálnych praktík vo Vatikáne nebol nikdy horší, napriek pokusu Benedikta XVI vykoreniť sexuálnu deviáciu z kúrie po škandále Vatileaks v roku 2012." Tento pokus sa zdá bol nielen zastavený, ale ide to celé opačným smerom.   

Záver

Kým Bergoglio obsadzuje kolégium kardinálov a episkopát pro-homosexuálnymi podvratníkmi alebo nekontrolovateľnými liberálnymi magormi, veriaci sa musí pripraviť na ďalšiu fázu Bergogliovho debaklu - nástup "teplej cirkvi" - a modliť sa za rýchle (a pravdepodobne aj zázračné) vyslobodenie zo zovretia diktátora milosrdenstva.

Vo svojom článku o Tobinovi, The New York Times poznamenáva, že potom, keď ho za neschopnosť urobiť čokoľvek s rebelujúcimi americkými rehoľníčkami - túto úlohu neznášal- odpratali z Vatikánu do Indiany, "každé ráno vo fitcentre dvíha činky a na hlave má šatku dekorovanú lebkami." Čo lepšie môže ilustrovať Bergogliov "gayfriendly" režim, ktorého je Tobin skvelým príkladom, ako univerzálny symbol smrti?

prevzaté z www.remnantnewspaper.com

7. 8. 2017

Bartolomejská noc

www.unamsanctamcatholicam.com

Po 440 rokov zostáva masaker spáchaný počas Bartolomejskej noci v roku 1572 veľmi kontroverznou a trpko deštruktívnou udalosťou. Masaker, v ktorom v Paríži i na vidieku katolícki partizáni kráľovnej Kataríny Medicejskej napadli a pobili svojich hugenotských oponentov spriaznených s admirálom de Coligny, považujú protestanti za ukážku toho, že keď sa katolíci dostanú k moci, majú sklon nastoliť represiu. Ateisti a liberáli to považujú za ukážku náboženskej netolerancie ako takej.

Existuje veľa aspektov tejto udalosti, ktoré zasluhujú diskusiu. Bolo to naplánované, alebo spontánne? Bol to defenzívny krok, alebo ohavný akt útlaku?  Schválil to pápež? Tieto otázky preberieme, ak nám Boh dožičí čas, neskôr. Dnes sa sústredíme na základnú nezhodu medzi opismi tejto udalosti: Koľko ľudí zahynulo počas Bartolomejskej noci?

Niektoré odhady počtu obetí sú vonkoncom absurdné. Kadejaké antikatolícke evanjelikálne weby uvádzajú, že v roku 1572 zahynuli 4 milióny hugenotov [1]. Toto číslo je smiešne, pretože väčšina dejepiscov odhaduje počet hugenotov vo Francúzsku v tej dobe na 1.5 až 2 milióny. I protestantské zdroje odhadujú celkový počet francúzskych protestantov, hugenotov i ostatných na  nie viac ako 2 milióny. [2] Iné protestantské zdroje, vedomé si neudržateľnosti tohoto tvrdenia odhadujú 1.1 milióna, čo by znamenalo, že viac než polovica hugenotov v kráľovstve bola vyhladená a to sa stále zdá byť nerozumne vysoký počet.

Na druhej strane, katolícki apologéti tých čias tvrdili, že počet obetí bol nízky, niečo okolo 2 tisíc, čo je tiež neudržateľné, lebo následné výskumy ukázali, že len v Paríži bolo zabitých najmenej 3 tisíc ľudí. Takže 2000 je trochu málo.

Takže sme uviazli v intervale medzi 2 tisíc a 1 milión, čo je celkom slušné rozpätie. Preto preskúmajme dôkazy a pokúsme sa ten interval trochu zúžiť. Čo hovoria súčasníci udalosti o počte obetí Bartolomejskej noci?

Vojvoda Sully, hugenotský vodca, ktorý sám len tesne unikol smrti odhaduje 70 tisíc mŕtvych. [3] Sami hugenoti mali polooficálny počet, ktorý zverejnili v  roku 1581 v "Martyrológii hugenotov", francúzskej obdobe Foxeovej Knihy mučeníkov. V tejto knihe, ktorá vyšla deväť rokov po masakre, sa uvádza 15 138 mŕtvych, hoci  menovite sa uvádza len 786. Francúzski hugenoti knihu prijali s nadšením a  nikto s vtedajších hugenotov dané čísla nespochybňoval. [4] 

Neskorší autori tieto čísla drasticky zrevidovali a masívne ich navýšili. Rev. Reuben Parsons, ktorý v roku 1893 napísal rozsiahle dejiny tejto udalosti v knihe Niektoré lži a omyly o dejinách, uvádza, že "Počet obetí tohoto vraždenia bol veľmi prehnaný. Je príznačné, že s časom, ktorý uplynul od udalosti, zvyšujú autori počet obetí. Masson hovorí o 10 tisícoch, kalvínska martyrológia okolo 15 tisíc,  kalvín La Popeliniére už viac než 20 tisíc, De Thou, hugenotský apologéta asi 30 tisíc, alebo "trochu menej." Hugenot Sully 70 tisíc, Péréfixe, katolícky biskup 100 tisíc."[5] Moderní hugenoti hovoria už o 300 000 zabitých. [6]

Svedectvá od tých, čo prežili a ich súčasníkov, majú len obmedzenú cenu. Vo všetkých obdobiach dejín mali svedectvá tých, čo prežili absolútnu prednosť a absolútnu autoritu. Na druhej strane, práve preto nie sú svedectvá tých čo prežili vždy tým najlepším meradlom pravdy o tom, čo sa stalo. Vedec sa musí dostatočne dištancovať od subjektu, aby vedel objektívne posúdiť fakty. Fakt, že sa niekto zúčastnil bitky pri Gettysburgu nezaručuje automaticky, že vie všetko, čo sa pri Gettysburgu stalo, a už vôbec nie, že pozná detaily bitky, ktoré ležali mimo jeho aktuálnu sféru skúsenosti.  Očité svedectvo je nápomocné pri zisťovaní, čo sa udialo na danom mieste a v danom čase, ale nepomáha pri tvorbe celkového obrazu o udalosti, najmä ak sa udiala v celej krajine, ako bol masaker v Barolomejskú noc..

Pre sporadickú povahu masakrov, rozličnú spoľahlivosť záznamov uchovaných na rozličných miestach a nespoľahlivému šíreniu správ vo Francúzsku 16. storočia, nie je možné, aby jediný účastník udalosti mal dostatočne presný prehľad o celej udalosti. Vtedajšie záznamy sú užitočné, ale nie sú absolútne autoritatívne.

Na aké druhy objektívnych dôkazov sa môžeme pozrieť, aby sme dostali presnejší odhad počtu zabitých? Jestvujú len slabé dôkazy, ale snáď postačia na hrubý odhad. Vyhovujúce dôkazy máme len z Paríža. Jestvuje takmer univerzálna zhoda v tom, že v Paríži v prvých piatich dňoch po noci z 23 na 24 augusta, bolo zabitých takmer 3000 hugenotov. Odkiaľ pochádza toto číslo? Podľa kráľovských záznamov bolo hrobárom na cintoríne Neviniatok vyplatených 35 libier za pochovanie 1100 tiel [7], ale tiež sa uvádza, že veľa ich skončilo v rieke Seine. Ak aj pripustíme, že do Seiny hodili mierne väčší počet ako pochovali, povedzme 2000, tak máme v Paríži asi 3000 mŕtvych. Väčšina dejepiscov súhlasí s počtom 3000. Ak by bol pomer medzi počtom pochovaných a počtom tých, ktorí skončili v rieke oveľa väčší, povedzme 1100 ku 15000, tak by nedávalo zmysel, prečo by sa vláda vôbec unúvala s pochovávaním hocikoho. Sedliacky rozum naznačuje, že počet vrhnutých do Seiny je približne rovnaký, prípadne menší, ako počet pochovaných. Na tom sa zhoduje väčšina historikov, vrátane Davida El Kenza, najuznávanejšieho moderného historika francúzskych náboženských vojen a významného lektora dejín novoveku na Université de Bourgogne. Iní uvádzajú len zanedbateľný počet vrhnutých do rieky a číslo 1100 považujú za celkový počet zabitých v Paríži.[8]

Z provincií prakticky nie sú žiadne záznamy. Máme však niekoľko údajov, ktoré nám pomôžu odhadnúť počet pobitých po celom kráľovstve.  Najskôr, keďže hugenotskí vodcovia, ktorí boli terčom útoku, boli v Paríži, dá sa bezpečne predpokladať, že v Paríži bolo vraždenie najzúrivejšie.
To dokumentuje aj fakt, že kráľ Karol IX vydal dekrét, ktorým už v prvý deň masakru žiadal ukončenie násilia, aby sa to čo sa deje v Paríži nerozšírilo do provincií. [9] Samozrejme, že na jeho dekrét nikto nedbal, lebo vraždenie pokračovalo ešte pár dní, ale kráľovský dekrét ho určite aspoň čiastočne utlmil.

To by vysvetlilo aj dôvod, pre ktorí v mnohých prípadoch katolíci v provinciách bránili hugenotov pred hroziacim násilím. V Lyone, hovorí kalvínska Martyrológia, sa veľa hugenotov uchýlilo do bezpečia arcibiskupovho väzenia a do Celestínskeho a Františkánskeho kláštora. A na námietku, že niektorí z tých, čo sa ukryli v aricibiskupovom väzení, padli do rúk nepriateľom, odpovedáme spolu s autorom Martyrológie, že sa to stalo za neprítomnosti a bez vedomia guvernéra. Keď sa tento vrátil, násilie ukončil a vypísal odmenu sto scudov za udanie zločincov. Ten istý autor hovorí, že "kalvíni v Toulouse našli ochranu v kláštoroch." V Lisieux biskup, ako uznáva Martyrológia [10], zachránil mnohých a "mierumilovní katolíci zachránili štyridsať zo šesťdesiatich v meste Romans. Z tých dvadsiatich čo zostalo trinásť neskôr prepustili a zahubili len siedmich, ktorí mali mnoho nepriateľov a boli ozbrojení." Dokonca i v Nîmes, kde hugenoti už dva krát chladnokrvne masakrovali katolíkov (v 1567 a v 1569) sa katolíci zdržali odplaty[11].V Paríži tiež nachádzame mnoho príkladov súcitu. Kalvínsky historik La Popelinière, súčasník tejto udalosti zapísal, že “medzi francúzskou šľachtou, ktorá sa vyznamenala pri záchrane života mnohých konfederátov, najväčšie dobro vykonali vojovodovia z Guise, Aumale, Biron, Bellièvre. . . ." [12]

Preto sa zdá mimoriadne nepravdepodobné, že by vraždenie v Lyone, Toulouse a inde bolo horšie ako v Paríži, kde sme uznali dva až tri tisíce obetí. David El Kenz odhaduje celkový počet mŕtvych v provinciách na asi 7,000 [13]. To udáva aj historik z Cambridge Phillip Benedict, ktorý vo svojej podrobnej štúdií o priebehu masakru v Rouene extrapoluje 7000 mŕtvych vo všetkých provinciách. [14]

Ak je tento odhad pravdivý, potom rozumný odhad celkového počtu obetí bude niekde medzi 9000 - 10 000, z toho 2 - 3 tisíce v hlavnom meste. I pôvodný hugenotský odhad 15138 by nebol privysoký, ale čísla 100 až 300 tisíc sú veľmi, veľmi nepravdepodobné.

Pripusťme, že niekto trvá na počte obetí 300 000. Bez ohľadu na historické súvislosti, má toto číslo svoje vlastné ťažkosti. Predpokladajme teda, že tých 300 000 bolo zabitých za 6 dní:

50000 zabitých denne
2083 zabitých za hodinu
35 zabitých za minútu
1 osoba zabité každé dve sekundy

Môžeme naozaj povedať, že francúzski katolíci v roku 1572 zabili 50000 ľudí denne, rýchlosťou 2083 za hodinu v spontánnom a neplánovanom výbuchu násilia? Pre porovnanie, v Osvienčime, v čase najvyššej efektivity údajne zabili 19200 ľudí denne[15]. A to bol tábor navrhnutý a vybudovaný na plánované vraždenie ľudských bytostí so všetkými technickými vymoženosťami modernej doby. A v špičke dokázal len 38% toho, čo údajne dokázali Francúzi v roku 1572.

To je veľmi nepravdepodobné, najmä ak vieme, že ani v Paríži, centre násilia a jedinom meste, odkiaľ máme nejaké dôveryhodné údaje, nebolo v noci 23.augusta zabitých 50000 ľudí. Ak z 300000 zoberieme tie tri tisícky boli zabité v Paríži, dostaneme 297 tisíc, čo robí denný priemer v provinciách ešte vyšší - 59400.

Nezdá sa to nepravdepodobné? Uvažujme ďalej. Masakrovanie asi neprebiehalo 24 hodín denne, bez prestávky. Predpokladajme, že zločinní katolícki vrahovia aspoň päť hodín spali, čo zvyšuje hodinový výkon na 3126 - teda 52 zavraždených každú minútu či jeden a pol osoby každú sekundu.

Pretože je očividne absurdné tvrdiť, že by takéto vraždenie mohlo bežať bez prestávky, najmä ak vieme, že Karol IX v neskorších dňoch podnikol významné kroky, aby násilie zastavil, museli by sme ešte predpokladať, že väčšina z tých 300000 zomrela v prvé dva, či tri dni, čo by efektivitu vražednej mašinérie vyhnalo ešte viac do nereálnych výšok.

V našom príklade sme skúmali predpokladaný počet obetí 300000. Ak toto číslo neobstojí pred faktami a ani matematickým rozborom, potom vyššie počty, udávané niektorými antikatolíkmi (500 000, 1.1 milióna, či dokonca 4 milióny) sú rozhodne neudržateľné, nie je za nimi ani jednoduchá matematika, ani ich neakceptuje väčšina historikov.

Najpravdepodobnejší scenár hovorí o 3000 parížskych hugenotoch zabitých v počiatočnom násilnom ošiali v noci z 23 na 24 augusta 1572. Asi polovica z nich je pochovaná na cintoríne Neviniatok, ale keď sa miesta na cintoríne minuli, zvyšok mŕtvol nahádzali do Seiny. Ani vlastné hugentoské odhady v Martyrológiu hugenotov z roku 1581 proti týmto odhadom nenamietajú.

Násilie, ktoré vypuklo v iných mestách po krajine nebolo také intenzívne ako v Paríži. Od kráľa prichádzali protirečivé správy, niektoré nabádali v jeho mene zaútočiť na hugenotov, iné volali po ukončení násilia a preto následné zabíjanie v krajine bolo sporadické a menej prudké, ako v hlavnom meste. Počas nasledujúcich piatich dní bolo zabitých v kráľovstve asi 7000 ďalších hugenotov, čo dáva ku koncu udalosti, 29. augustu, cca 10 000 mŕtvych. Tento počet sa približuje k počtom, ktoré sami hugenoti uvádzajú a k výskumom uznávaných historikov. Taktiež nie je matematicky absurdný, ako vyššie odhady.

Masaker  vybuchol spontánne, ale čoskoro sa dostal mimo kontrolu. Správy sú len útržkovité a i tí, ktorí sa zúčastnili, nemali istotu čo a kde sa deje. Debaty o počte obetí noci sv. Bartolomeja budú zaiste pokračovať. Ale nám sa netreba báť protikatolíckych antagonistov, ktorí uvádzajú absurdné čísla, len aby vykreslili katolíkov ako krvilačných fanatikov. Masaker bol tragédia a nespravodlivé zabitie každého jedného človeka je strašný zločin, ale čísla majú svoj význam a je veľký rozdiel medzi 10 tisícmi a miliónom mŕtvych.


1. http://www.discoverrevelation.com/12.html
2. http://www.chinstitute.org/index.php/chm/sixteenth-century/huguenots/
3. Saint Bartholomew’s Day, Massacre of (2008) Encyclopaedia Britannia Deluxe Edition, Chicago
4. Monatgu, Robert. On Some Popular Errors Concerning Politics and Religion. London: Burns and Oates, 1874. p. 170
5. Parsons, Reuben. Some Lies and Errors of History. Notre Dame, Indiana: The Ave Maria; 7th edition; 1893, pg. 287
6. Crouzet, D. La Nuit de la Saint-Barthélemy. Un rêve perdu de la Renaissance, Paris: Fayard, 1994. pp.34-35
7. Parsons, 288
8. ibid.
9. Goyau, Georges. "Saint Bartholomew's Day." The Catholic Encyclopedia. Vol. 13. New York: Robert Appleton Company, 1912. 5 Dec. 2012 <http://www.newadvent.org/cathen/13333b.htm>.
10. M. de Falloux, in the Correspondent of 1843, pp. 166-168.
11. Menard: “Histoire Civile, Eccl., et Lit., de Nîmes;” vol. v, p. 9.
12. “Histoire de France de 1550 jusqu’à 1557” edit. 1581; b. xxix, p. 67.
13. David El Kenz, Massacres during the Wars of Religion, Online Encyclopedia of Mass Violence, [online], published on 3 November 2007, accessed 5 December 2012, URL : http://www.massviolence.org/Massacres-during-the-Wars-of-Religion, ISSN 1961-9898
14. Benedict, Phillip. Rouen during the Wars of Religion, Cambridge: Cambridge University Press, 1981
15. Hanson, Victor Davis. Carnage and Culture, New York: Doubleday, 2000, pp. 194-195

2. 8. 2017

Už niet oltára

Paul Claudel
Le Figaro 23.1. 1955


Už pätnásť rokov pred zavedením Novus Ordo boli v západnej Európe podnikané pokusy o implementáciu niektorých prvkov, ktoré sú pre zdegenerovanú formu katolíckej omše vlastné. Paul Claudel trefne vystihol o čo sa vlastne jedná a kam takéto snahy, ak zostanú nehatené, povedú. 

Chcem z celého srdca protestovať proti zvyku, ktorý sa vo Francúzsku rozmáha, slúžiť omšu smerom k ľudu. Najzákladnejší princíp náboženstva je, že Bohu patrí prvé miesto a dobro človeka je len dôsledkom uznania a praktickej aplikácie tohoto podstatného princípu.

Omša je pocta par excellence, ktorú vzdávame Bohu Obetou, ktorú v našom mene prináša Bohu kňaz, na oltári Jeho Syna. My, vedení kňazom a v jednote s ním, prichádzame k Bohu a ponúkame mu hostias et preces (obety a modlitby).  Nie je to Boh, ktorý sa pre naše pohodlie ukazuje nám, aby z nás urobil nezaujatých svedkov tajomstva, ktoré sa práve uskutočňuje.

Táto zmodernizovaná liturgia oberá kresťanský ľud o jeho dôstojnosť a jeho práva. Už to nie je sú oni, ktorí spolu s kňazom slúžia omšu, ktorí ho starostlivo pozorujú a ku ktorým sa kňaz podchvíľou obráti aby ich uistil o svojej prítomnosti, participácií a kooperácií na diele, ktoré započal v ich mene. Zostalo len zvedavé publikum, ktoré hľadí na to, ako si kňaz robí svoju prácu. Nečudo, že ho bezbožníci prirovnávajú ku kúzleníkovi, ktorý predvádza svoje triky pred úctivo obdivujúcim davom.

Je pravda, že v tradičnej liturgii je tá najdojímavejšia časť Svätej obety skrytá pred pohľadom veriacich. Nie je ale skrytá ich srdciam ani ich viere. Demonštruje to aj skutočnosť, že subdiakon počas slávnostnej omše, stojac pod stupňami oltára, si počas offertória ľavou rukou zakrýva tvár. A my sa tiež máme modliť ponorení do seba, nie so s duchom naplneným zvedavosťou, ale uzobraním.

Vo všetkých východných obradoch je zázrak transubstanciácie pred pohľadom veriaceho ľudu ukrytý za ikonostasom. Až po premenení sa celebrant objaví na prahu s Telom a Krvou Kristovou v rukách.

Stopy tohoto zvyku vo Francúzsku pretrvávali veľmi dlho, a staré misály neprekladali modlitby rímskeho kánonu. Dom Guéranger energicky protestoval proti tým, ktorí sa opovažovali odstrániť tento obyčaj.

Dnešný, opovrhnutiahodný zvyk obrátil prastarý obrad naruby a spôsobil medzi veriacimi veľký nepokoj. Oltára už niet. Kde je, ten posvätný kameň, ktorý Apokalypsa prirovnáva k Telu samotného Krista? Zostal len holý podstavec zakrytý obrusom, ktorý nám smutno pripomína kalvínsky ponk.

Samozrejme, keď sa pohodlie veriacich stalo rozhodujúcim princípom, tak sa ukázalo ako nutné odstrániť zo spomínaného stola všetko "príslušenstvo", ktoré ho zapĺňalo. Nie len sviece a vázy s kvetmi, ale aj svätostánok! I samotný kríž! Kňaz slúži omšu do vzduchu! Keď volá ľudí aby pozdvihli srdcia, tak k čomu? Nezostalo tam nič, čo by naše mysle zacieľovalo na Božstvo.

Ak by zostali sviece a krucifix, tak by bol ľud ešte viac "vylúčený" ako pri starej liturgii, pretože by nielen obrad, ale aj kňaz zostal pred ich pohľadom kompletne skrytý.

S touto situáciou sa možno zmieriť len s najväčším žiaľom a zdá sa, že od bežného ľudu sa už nebude žiadať ani to najmenšie duchovné úsilie. Zdá sa, že bude treba strčiť im tie najvznešenejšie mystéria rovno pod nos, zredukovať omšu na primitívnu formu poslednej večere a tak zmeniť celý obrad. Aký význam má Dominus vobiscum a Orate fratres keď kňaz je od ľudí oddelený stolom a nežiada od nich nič? Aký význam majú vzácne rúcha tých, z ktorých sme urobili len veľvyslancov Boha?

A čo kostoly, je ešte nejaký dôvod, aby sme ich zachovali tak ako sú?

23. 4. 2017

Gnostický Luther

prevzaté z http://www.unamsanctamcatholicam.com

Pre väčšinu poreformačnej historiografie je typické, že v opisoch teologickej kontroverzie, vyvolanej Martinom Lutherom, vystupuje tento ako oddaný nasledovník teológie sv. Augustína z Hippa, veľkého bojovníka proti manichejcom. To neprekvapuje, ak uvážime, že reformátori si brali Augustína za svedka proti katolíckej náuke, že heretici ako Kalvín a Cornelius Jansen postavili zdeformovaný augustinianizmus do centra svojich doktrinálnych systémov a že Augustínova odvážna obrana milosti proti pelagiánom, je pre reformátorov do istej mieru použiteľná pri obhajobe sola fide a dvojitej predestinácie a tiež, že Luther bol augustiniánsky mních. Súčasná veda však odkrýva celkom iný obraz Martina Luthera. Ukazuje ho, nie ako toho, čo si berie Augustína za zbraň proti Rímu, ale naopak ako toho, čo Augustínom pohŕda a v skutočnosti obhajuje dualistickú manichejskú teológiu.

Na Božie svetlo tieto skutočnosti začali vychádzať na začiatku 20.storočia, keď sa našli tisíce Lutherom vlastnoručne napísaných poznámok, na okrajoch stránok kníh sv.Augustína, Petra Lombardského a iných. Tieto glosy pochádzajú z dvoch období. 1506-1516, a 1535-1545, a tak predstavujú  formujúce sa i zrelé Lutherovo myslenie. Do polovice minulého storočia neboli tieto glosy systematicky preskúmané a skompilované, až kým sa sa pod vedením nemeckého kňaza Theobalda Beera, jedného z najlepších znalcov Martina Luthera, nezačal proces namáhavého systematizovania, ktorý vyvrcholil publikáciou Beerovej 584 stranovej knihy Der fröhliche Wechsel und Streit. Výsledok Beerovho skúmania ukazuje, že Luther nebol milovníkom sv. Augustína, ale že bol jeho mimoriadnym nepriateľom. V skutočnosti je toto nepriateľstvo nesené v gnostickom duchu a vrhá svetlo na veľa z Lutherovej následnej kritiky aristotelizmu a scholasticizmu. Ratzinger o Beerovej práci napísal: "Vplyv neoplatonizmu, pseudohermetickej literatúry a gnózy, ktorého pôsobenie ste u Luthera ukázali, vrhá úplne nové svetlo na jeho polemiku s gréckou filozofiou a scholasticizmom. Preskúmali ste novým a význačným spôsobom, až do hlbín ústrednej myšlienky, odlišnosti jeho kristológie a doktríny o Trojici." [1]

Ako sa mohli tieto dôležité elementy Lutherovho myslenia stratiť? Theobald Beer pripomína, že to, čo poznáme ako "luteránstvo" je v skutočnosti myslenie jeho nasledovníka, Philippa Melanchtona, ktorý bol Lutherovým vykladačom a advokátom, ale ktorý sa napriek tomu v niektorých dôležitých bodoch od Luthera odchýlil. Melnachton si napríklad Cirkevných otcov a najmä Augustína do istej miery ctil a uznával užitočnosť filozofie pri štúdiu teológie a klonil sa k istej zmierlivosti, ktorá Luthera rozčuľovala. Melanchton toto vniesol do luteránstva a použil to v umiernenom luteránstve neskoršieho 16.storočia, proti niektorým extrémnym Lutherovým názorom. 

Často sa hovorí, že žiadny moderný luterán by nedal ruku do ohňa za niektoré veci, ktoré Luther narozprával a Melanchton sám, po Lutherovej smrti povedal, že Luther bol paralyzovaný "manichejským delíriom" [2]. Preto Luther, ktorého dnes poznáme, je Luther, ktorého nám nakreslil a vymaľoval Melanchton.

Čo je to "manichejské delírium", ktoré Melanchthon Lutherovi prisudzuje? Príkladom je Lutherova teológia očistenia, kde vidí podstatné prevrátenie Božieho poriadku. Na kríži, "diablovi treba priznať hodinu božskosti a ja musím Bohu pripísať diabolskosť."[3] Samozrejme, Luther naozaj premieta svoj boj s Bohom na Krista a necháva Syna vo vskutku dualistickom vzťahu k Bohu Otcovi. Lutherova hlboko zakorenená nenávisť k Bohu je prenesená na Krista, ktorý nielen preberá trest za hriech (ako učí katolícka teológia), ale aj samotnú vinu za hriech.  Luther napísal, že Kristus neprijal všeobecný ľudský stav, ale podrobil sa diablovi takým spôsobom, že s diablom súhlasí, a tiež prijal aj dispozíciu k hriechu.

Luther vo svojich glosách neberie Krista ako osobu, ale ako kompozitum, zloženinu. To je dôležité, pretože tvrdí, že v Kristovi koexistuje božskosť a diabolskosť. Kristus je kompozitum božstva a človečenstva. Tu sa Luther vzpiera tradičnému konceptu jednej osobnej hypostázy, proti ktorej argumentoval po celý život.  Toto je významný rozdiel medzi Lutherom a Melanchtonom. Po jeho smrti Melanchton vyhlásil: "Tvrdenia, ktoré treba odmietnuť sú: Kristus je zložený z dvoch prirodzeností a Kristus je plodom stvorenia."  Tá prvá je zjavne pokusom odvrátiť luteránske hnutie od Lutherovho heretického kompozita a tak si luteránstvo podrží tradičnú formulu o hypostáze. Tu Luther Augustínovi obzvlášť protirečí, ako zakrátko ukážeme podrobnejšie.

Beer zdôrazňuje, že Luther s upína oveľa viac na to, aká je Kristova úloha, než na to, kto Kristus je. Čo Kristus robí je dôležitejšie než kým je. Pre Luthera má Kristus dve funkcie. "Prvá" hovorí Beer, "je úloha ochrániť nás pred Božím hnevom a druhá je dať nám príklad. To je dvojité ospravedlnenie" [4] 
Ľudská Kristova prirodzenosť, pretože prijal hriešnu dispozíciu padlého človeka, sa v skutočnosti stáva hriechom. Tu vstupuje do Lutherovho myslenia gnosticko manichejský dualizmus. Nie je možné zmierenie medzi hriešnym telom a božskou prirodzenosťou. Preto je Kristus kompozitom ale nie hypostázou.

To tiež ide na koreň vzťahu medzi vierou a skutkami. Skutky náležia vonkajšiemu človeku, k "telu" a nemajú žiaden dopad ani význam pre "vnútorného človeka", dušu oživenú vierou. Pamätajte, že dokonca i v stave milosti je telo stále hriešne. Kristus len hriešnika zakryje pred trestom. Preto jestvuje stála dichotómia medzi vierou a skutkami. Tomuto na sneme v Augsburgu katolícka strana oponovala slávnym výrokom sv. Pavla "viera činná skrze lásku"  (Gal. 5:6), ktorý zjavne učí o jednote viery a skutkov a záslužnosti skutkov vykonaných vo viere. Luther nikdy nepriniesol uspokojové vysvetlenie týchto argumentov a v skutočnosti sa uchýlil ku gnostickým spisom Herma Trismegista, aby ich vyvrátil. V Augsburgu na uvedený citát odpovedal: 

"Vzťah medzi Bohom a človekom je ako priamka, ktorá sa dotýka gule. Guľa sa jej dotýka len v jednom bode a to je presne bod v ktorom stojí Kristus. Sme stále na tej istej ceste ale guľa sa nás dotýka len v jednom bode." [5] 

Toto je z Herma Trismegista, ktorý píše, " Boh je nekonečná guľa, ktorej stred je všade..... Boh je guľa s toľkými obvodmi, koľko je bodov." [6] V jednej glose k evanjeliu sv.Jána, Luther komentuje Kristove: "Skôr ako bol Abrahám, Ja som" a hovorí, "Toto sa deje pre všetky pojmy akcidentálne, ale nie substanciálne. Kristus nehovorí "Skôr ako bol Abrahám, Ja som Kristus", hovorí jednoducho "Ja som". Inými slovami, uvádza rozdiel medzi substanciou a akcidentom osoby Kristovej, považujúc božstvo za podstatu kompozita a človečenstvo za akcident. Na inom mieste Luther hovorí: "To čo biela predstavuje vo vzťahu ku človeku, to je Kristus vo vzťahu k Božiemu Synovi." [7] Osobe Kristovej nie je Kristovo človečenstvo nutné, je len akcidentálne, a preto môže prijať fundamentálnu dispozíciu k hriechu bez toho, aby to zasiahlo jeho božstvo. To je celkom blízko ku gnostickému dualizmu.

To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie, ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícií tieto texty. Práve pre toto odpudivé "manichejské delírium" sa Melanchton s takou námahou usiloval prerobiť luteránstvo tak, aby trochu viac rezonovalo s tradičnou kristológiou. 

A tu nachádzame Lutherovo pohŕdanie sv. Augustínom, pretože práve Augustín, viac než ktorýkoľvek iný cirkevný otec, správne pochopil a sformuloval náuku o Kristovi v rámci Trojice. V De Trinitate Augustín píše: "...neviditeľný Otec, zjednotený spolu so svojím neviditeľným Synom, poslal toho istého Syna a urobil ho viditeľným "  [8]. V roku 1509, Luther sarkasticky na okraj stránky poznamenal: "Hľa, aký čudný záver!" Luther nemohol akceptovať inter-trinitárnu misiu, pretože Kristovou fundamentálnou úlohou bolo zaštítiť nás pred božím hnevom. Kristus má dve prirodzenosti, ale tie sú v nepretržitej opozícií.

Táto opozícia sa týka aj Cirkvi. Pretože ľudská prirodzenosť sa neúčastní na božskej prirodzenosti, tak ani Cirkev na nej nemá podiel. Luther hovorí, "Cirkev je externý útvar a neparticipuje na božskej prirodzenosti." Melanchthon protirečí, "Kristova osoba bola poslaná k Cirkvi, aby priniesol Evanjelium zo srdca Večného Otca." U Melanchtona nachádzame skutočný prienik božstva do človečenstva, ktorý Luther vo svojom manichejskom postoji nemohol prijať. [9] Luther zašiel tak ďaleko, že poprel že by Kristovs ľudská prirodzenosť mala podiel na vykúpení:"Kristus pracuje na našej spáse, ale bez spolupráce s ľudskou prirodzenosťou." [10] Ľudská prirodzenosť je tak nenapraviteľne poškodená, tak vzdialená od božstva, že ani v osobe Kristovej nenachádza žiadne dobré uplatnenie. Kristus svoje človečenstvo využíva len na to, aby sa "stal" naším vlastným hriechom.

Lutherov gnosticizmus je hlboký; Beer uvádza viacero iných pasáží, kde Luther pri komentári k Písmu cituje neopytagorejské doktríny Herma Trismegista a užíva gnostické metafory ako Leviathana či Titánov. Rozdiel medzi vierou a skutkami je pre neho tak obrovský, že v človeku sú v podstate dve osoby. V glose k listu Galaťanom v roku 1531 píše: "Jeden je Abrahám, ktorý verí, jeden je Abrahám, ktorý koná skutky, jeden je Kristus, ktorý vykupuje, jeden je Kristus, ktorý koná skutky.... rozdiel medzi tými dvoma je ako medzi nebom a zemou." [11] Tento dualizmus je totálny.

Z tohto dôvodu Luther Augustínom, ktorý výrečne bojoval so svojim manichejskými súčasníkmi, pohŕda. Napríklad vo Vyznaniach Augustín kritizuje koncept dvoch božstiev bojujúcich proti sebe. Luther si na okraj poznamenal: "Omyl. Toto je pôvod všetkých Agustínových bludov." Takže Luther útočí na Augustína, lebo Augustín útočil na manchejcov. Preto Melanchton na oplátku obvinil Luthera z manichejského delíria, pretože práve koncept dvoch bohov, dvoch Kristov, sa u Luthera objavuje.

Iný príklad: Augustín útočí na gnostika Porfýria v De Trinitate VII, 6, 11. Luther podrží Profýriov argument proti Augustínovi a na okraj si zapíše: "[Pojem] 'osoba' v Bohu je medzi mnohými rozšírený a označuje podstatu božstva." To ja absolútne proti Augustínovi, ktorý bráni pravoverný výklad, že osoba neoznačuje podstatu Boha, ale dištinkcie vnútri Boha. Ak by osoba označovala Božiu podstatu, nemohol by byť v Troch osobách, pretože Boh má len jednu podstatu. Je poburujúce, že Luthera niektorí považujú za druhého Augutína. On Augustínom opovrhuje a považuje jeho knihy za plné bludov. Luther straní manichejcom.

Treba uznať, že Luther nepostuluje autonómnu zlú podstatu (zlého boha), ako to robili manichejci, ale Boh je pre neho v základe zlý. Sv. Pavol hovorí, že v Kristovi telesne prebýva plnosť Božstva   (Kol. 2:9), na čo Luther reaguje, "Je dobré, že máme takého človeka, lebo Boh je v sebe krutý a zlý." [12] Toto je reflexia Lutherovej osobnej kúsenosti s Bohom, ktorá s potom vliala do jeho teológie.i
Kniha Theobalda Beera, ktorá kompiluje Lutherove glosy, odhaľuje Luthera, ktorý od roku 1509 do 1540 vyzrel do mimoriadne heterodoxnej kristologickej teórie, za ktorú sa jeho súčasníci hanbili a pokúšali sa ju bagatelizovať. Jeho vytesnenie Kristovho človečenstva na úplný okraj, jeho gnostický dualizmus, ktorý postuluje v rozdielnosti medzi materiálnou a nemateriálnou zložkou človeka, jeho spoliehanie sa na kacírske spisy Herma Trismegista a jeho vášnivý odpor k sv. Augustínovi ukazujú Luthera búrlivejšieho a zvrátenejšieho, ako sme si pred tým predstavovali. Vo svojom spochybňovaní samotných prirodzeností Ježiša Krista a štruktúru Svätej Trojice je Luther oveľa viac problematický, než sa pred tým zdalo, pretože jeho útok proti viere je vedený na ďaleko zásadnejšej úrovni, ako sú odpustky a očistec.

Ak je to teda tak, ako to ovplyvňuje luteránsko katolícke vzťahy? Sú Lutherove čudné nápady niečo, s čím by mali katolíci viesť dialóg? Samozrejme, Luther to nie je luteránstvo a väčšina dnešných luteránov sa rozpakuje vyznávať všetky Lutherove názory.  Ale aj ak sa moderné luteránstvo dištancuje od Lutherovho "manichejského delíria", stále platí, že spôsob akým sa ich hnutie začalo predurčil jeho smer. Katolícki učenci a všetci katolíci angažovaní v evanjelických podujatiach, alebo v "dialógu" s luteránmi by urobili dobre, keby si doplnili informácie o tejto, doposiaľ málo známej stránke Martina Luthera.


[1]30 Days, No. 2, 1992, "Luther: Manichaean Delierium"  Antonio Socci a Tommaso Ricci, str. 55
[2] ibid.
[3] ibid.
[4] ibid., 56
[5] ibid.
[6] Pojednania Herma Trismegista, II, XVIII
[7] Socci a Ricci, 56. "Sicut albus est respectu hominis, ita Christus respectu filii dei."
[8] Sv. Augustín, De Trinitate, II, 5, 9
[9] Socci a Beer, 57
[10] ibid.
[11] ibid.
[12] ibid., 59